Cesta hrdinov SNP - Časť dvadsiata piata: Cez najvyššie kopce Malých Karpát

25.deň : Po celodennom chodení sa mi zjavili trpaslíci dnešnej doby

Ráno plné slnečného pohladenia a spomienok

Adrenalín. Celú noc mi pulzoval v žilách adrenalín. Na tento deň som hľadal silu a odvahu. Môj plán na dnes je prejsť vyše 50 km s prevýšením cez 2000 m. Budík nemá šancu. Celú noc sa prehadzujem. Keď vidím cez okno, že tmavá noc sa mení na šero, vyskakujem z postele. Nasledujú rýchle raňajky a o 5:00 hod. opúšťam bezpečie a pohodlie penziónu.

Ráno je pomerne chladné. Vykuknutie slniečka spoza kopcov si užívam s fotoaparátom v rukách. Robím zábery okolia a neviem sa nasýtiť tohto pohľadu. Najprv kráčam cez polia, kde pozerám na tohtoročnú úrodu slnečníc.

Na rázcestí Mihalinová križuje moju červenú žltá značka, ktorá vedie na Cerovú. Prepadne ma spomienková chvíľka na moju babku. Už druhýkrát na tejto ceste upadám do spomienok. Cerová. Rána plné pohody, chrumkavých rožkov a nezabudnuteľného marhuľového lekváru. Mňam. Škvŕka mi v bruchu. Clivosť prebíja spomienka na prvé večerné „párty“ s babkou. „Chlapci, dáme si niečo ostrého?“, pýta sa babka a otvára ostrý, štipľavý kečup. Nalieva ho do poldecákov a my ho na jedenkrát šupneme do seba. Neskôr, keď sme boli väčší, sme sedávali v kuchyni a babka nás častovala kockovým cukrom, na ktorý nakvapkala „Lesanu“. To bola tá zelená alpa na masírovanie nôh – podľa mňa predchodca borovičkyJ Spomienky. Kráčam. Po prekonaní Rakovej cez frekventovanú cestu sa dostávam na smerovník Buková. Tu sa na chvíľku zastavujem. Obzerám bývalú horáreň a jej okolie.

Čas je neúprosný a tlačí ma stále viac a viac. Nahadzujem môjho ťažkého spoločníka na chrbát a popri plote novodobej obory stúpam do mierneho kopca. Pri Sokolských chatách sa napájam na vrstevnicu, po ktorej sa dostávam až do kameňolomu Buková. Naraz sa tiché a krásne ráno zmenilo. Buch, bác, vŕŕŕ, buch, buch, bum.... Hrozný hluk z kameňolomu mi spôsobil bolesť hlavy. Navyše „červená“ vedie po asfaltke a okoloidúce nákladiaky nemajú zľutovanie. Prechádzajú okolo mňa vo veľkej rýchlosti, ako pri Veľkom Šariši.

Našťastie sa po chvíľke odpájam z asfaltky. Ešte dlhú chvíľu počujem zvuk kameňolomu a nákladných áut odvážajúcich rozdrvenú skalu.

 

Výstup na Záruby o zostup na Ostrý kameň

Hluk definitívne ustane až pred posledným stúpaním na Havraniu skalu. Je to prvé dnešné stúpanie, ktoré mi zrýchli dych. Stúpam prudko do kopca. V diaľke sa mi objavujú prvé skaly – znamenie, že väčšinu stúpania mám za sebou. Na vrchole stretnem prvých ľudí dnešného dňa. Z tohto miesta sú nádherné pohľady do doliny, ale ja sa tu zdržím iba na čas potrebný na odfotenie tej krásy. Ešte pár desiatok metrov stúpania a som na Havranici (717 m.n.m), odkiaľ už miernejším stúpaním dosiahnem najvyšší vrchol Malých Karpát. Cesta na vrchol vedie po nepríjemných kameňoch, ktoré sú z veľkej časti zakryté bujnejúcou vegetáciou, a tak zvažujem každý jeden krok. I napriek tomu sa mi podarí niekoľkokrát nepríjemne pošmyknúť.

Som tu! Vrchol dosiahnutý (767 m.n.m.) Počúvam hlasy. Ja ich vidím! Neuveriteľné. Po toľkých rokoch opäť stretám živých značkárov. Práve preznačujú zelenú značku zo Zárub. Pozdravím ich a pomyselne zložím klobúk. Títo ľudia majú môj rešpekt. Starajú sa o tieto chodníky vzorne. Vychutnávam si pohľad do dolín a chrúmem nejaké sladkosti na doplnenie energie. Je tu príjemne. Teplúčko a ticho.

Nahadzujem batoh na chrbát a driapem sa po kamenistom nepríjemnom povrchu až nad zrúcaninu hradu Ostrý kameň. Cestička vedie po hrebeni širokom iba pár metrov. Stále preliezam cez nejaké skaly a tak sa stane, že zle odbočím. Idem po „šotoline“ mimo chodníka a ... stane sa to prvýkrát. Šmýkam sa a nepríjemne padám na chrbát. Môj pohľad padne na strmý zráz, kde som mohol skončiť. Kropaje potu mi vyskočili na čelo.... Moje ďalšie kroky sú pomalé a opatrné. Ufff. Konečne som opäť na riadne značenom chodníku. O pár minút už vidím pozostatky hradu. Chvíľku ho poobzerám a klesám ďalších pár sto metrov. Po ceste sa kochám ešte pohľadom na nádrž Buková, kde veľa pútnikov tejto cesty končí svoju dennú etapu.

Výstup na Vápennú (Roštún)

Po klesnutí až na „úplne dno“ do výšky asi 340 m.n.m. idem chvíľku po rovinke. To sa však rýchlo zmení akonáhle naberiem smer Červená hora. Stúpanie je príjemné, ale roztrasené nohy po výstupe a zostupe nepôsobia istým dojmom. Dlho očakávaný Mon Repos mi urobil radosť. Je čas obeda, a tak sa prezúvam do šľapiek a dávam si hodinku pauzu. Čas využijem doplnením vody v neďalekej studničke a zhltnutím pár kúskov jedla.

Tik-tak-tik-tak. Čas. Zbieram svoje porozkladané „pakšametle“ a pokračujem ďalej. Stretnem pani, čo stratila bundu. Zostávame v družnom rozhovore pár minút. Keď sa dozvie o mojej ceste, tak sa dožaduje článku na hiking.sk, nech si vie prečítať o mojich zážitkoch. Ide s kamoškami na Divozel veľkokvetý, ktorý rastie na najbližšom kopci Klokoč (prírodná rezervácia). Opäť stúpam. Na obzore sa objavujú prvé liečivé a majestátne kvetinky. Najprv sa objavilo len pár divozelov, ale po chvíľke je ich stovky... možno tisíce. Kochám sa tým pohľadom.

Tesne za Klokočom klesám do sedla Uhliská a prehupnem sa do ďalšej národnej prírodnej rezervácie Roštún. Opäť kráčam po nepríjemnom chodníku, ktorý je plný skál a kamienkov. Pozorne sledujem každý krok. Občas sa predieram cez bujnejúcu vegetáciu. Otvárajú sa mi krásne pohľady do doliny po ľavej strane. Konečne vidím známu vežičku. Už vidím Vápennú. Ešte kúsok a som tam. Opäť rozprávkové pohľady do doliny. Sedím a pozerám. Je to nádhera. Som tu iba sám s mojimi myšlienkami. Slovensko je prenádherné !

Čermáková lúka a jej trpaslíci

Nepríjemný zostup z 3. najvyššieho kopca Malých Karpát mi odčerpal veľa síl. Opäť som klesol pod úroveň 270 m.n.m. a viem, čo bude nasledovať. Stúpanie. Som kúsok od Sološnice a lesná cestička sa stáča na juh. Cesta po asfalte Sološníckej doliny je príjemná. Naraz však odbáčam z asfaltky a stúpam na sedlo Skalka. Nohy dostali dnes dosť zabrať. Tempo mám žalostne pomalé. Po dosiahnutí sedla sa zvalím na zem a oddychujem. Hľadám v sebe silu na pokračovanie. Strašne sa mi nechce. Najradšej by som ostal spať tu, ale vidina lúčky, ktorú dôverne poznám, ma ženie ďalej.

Po prekonaní križovatky Panské Uhliská som rád, že červená nevedie aj na 2. najvyšší kopec M.Karpát – na Vysokú. (táto križovatka je nástupné miesto). Ja pokračujem plynulo až po Hubalovú, kde po pár metroch opúšťam červenú. Dopĺňam tu vodu v studničke. Pitnosť vody mi potvrdil cyklista, ktorého som stretol. Ten odfrčal na svojom dvojkolesovom tátošovi do doliny a ďalej pravdepodobne do obce Kuchyňa.

Voda dočerpaná a ja po vrstevnici bojujem s poslednými kilometrami dnešnej etapy. Po zhruba 3,5 km sa mi objavuje ako vo sne môj dnešný vytúžený cieľ – lúka Čermák.

Skladám sa pod prístreškom. Bol som tu pár mesiacov späť a už vtedy som si povedal, že tu určite prespím. Lúka je komfortne vybavená. Domáci sa o ňu vzorne starajú. Je tu všetko, po čom môže pocestný zatúžiť. (okrem jedenia a pitia ). Je tu prameň, je tu prístrešok, je tu latrína, je tu hojdačka, sú tu ohniská, sú tu lavičky .... a v neposlednom rade som tu našiel aj rozložený voľný stan.

Prezúvam a prezliekam sa. Najprv však kráčam ku studničke, kde urobím totálnu očistu na „naháča“. Je pomerne neskoro (20:00 hod.), a tak si poviem, že turisticko – bajkerská aktivita je na dnes ukončená. Ako ma tí ľudia prekvapili, keď počas očisty prešli s vyvalenými očami okolo mňa. Musel som sa v duchu smiať.

No nič. Som čistý a je čas si navariť. Navarím si poriadnu porciu kus-kusu s mäsom a zajem to niečím sladkým. Uvarím si hrnček horúceho čaju a nakoniec jedno slávnostné pivko, ktoré som si šetril celý deň. Ľudia si nedajú pokoj. Som unavený a oni ešte stále chodia... nakoniec to nevydržím a tesne pred 22:00 hod. zaliezam do svojho „kutlochu“ a zaspávam. Brú......

23:00 hod. Hluk. Chôdza. Pokriky. Svetlo bateriek sa hýbe v lese. Čo to je ? Počujem piskľavé hlasy. Sú to škriatkovia? Približujú sa. .... Ach... čo to je ? Sú už blízko. Objavujú sa drobné postavy doprevádzané veľkými. „Ááááá, tu niekto spí „“ hovorí hrubý hlas. „Môžeme si prisadnúť?“ – pýta sa ma hlas. „Samozrejme! , ak Vám nevadí, že zostanem ležať“ odpovedám zdvorilo, oslňovaný množstvom bateriek. Okolo mňa sa posadilo asi 12 malých postavičiek.

„Ujo, a čo tu robíte ?“ – pýta sa prvý hlas

„Som tu na výlete.“ odpovedám

„A vy sa nebojíte jeleňov?“ pýta sa iný hlas

„Ale kdeže, oni sa boja mňa.“ odpovedám hrdo

Otázky sa sypali asi pol hodinu. Boli to detičky z detského domova. Trávili nejaký čas na chate poniže a dnes mali nočný pochod. Musím sa priznať. Tie detičky ma strašne dojali. Toľko slušnosti a pozornosti som už dlho na tomto svete nezažil. Neviem už interpretovať, čo všetko sa pýtali. Podstatné bolo, ako sa pýtali. Slušne. Zažil som krištáľovú slušnosť. Deti sa potom presunuli k neďalekému hrobu pána horára a hrubší hlas im vysvetľoval, čo sa tu v minulosti udialo. A mne tečú slzy po lícach. Vôbec sa za to nehanbím, ale som rád, že je už tma.

Lúče bateriek sa vzďaľujú a v lese opäť zavládla tma a ticho. Ja rozmýšľam nad tým, čo som práve zažil... Krištáľová slušnosť v každom slove, vďačnosť v každej slabike, dôvera v každom písmenku, ktoré som od týchto trpaslíkov počul...

Brú... spím a v hlave zažívam príbeh trpaslíkov.