Cesta hrdinov SNP - Časť dvadsiata: Rýchlo cez Malú Fatru do Strážovských vrchov

20.deň : Tri pohoria za jeden deň a nocovanie na vlastnom trpaslíčom zámku

Cez Vrícke sedlo do toho Fačkovského

Ráno budík nepotrebujem. Vstávam ešte pred tým, ako slniečko vyjde nad obzor. Čo ma to zobudilo? Už viem. Ticho. Celú noc bolo počuť cenganie a šuchotanie a naraz je ticho. Kravičky sa niekam schovali. Nepočuť prenikavé zvonenie.

Raňajky si varím vo zvonici. Ovsená kaša a k tomu poriadna dávka kávy. Dnes budem potrebovať túto výraznú podporu kofeínu.

Hrebeň pod vrchom Gaštan dosahujem tesne po 6:00 hod. Prvé slnečné lúče dopadajú na okolité lúky a ranná rosa sa trbliece ako živé perly. Stojím a kochám sa pohľadom na tú krásu.

Ponáram sa do lesa a po prekonaní vrchu Závozy klesám do Vríckeho sedla. V tomto sedle sa lúčim s pohorím Žiar a začínam stúpať do pohoria Malá Fatra. Cítim sa tu ako na húpačke. Klesanie z výšky 912 m.n.m. do výšky 612 m.n.m. a znova stúpanie do skoro 1000 m.n.m. Tieto intenzívne klesania a stúpania mi odoberajú pomerne veľa síl. Našťastie sa po čase húpačka ustáli a cesta od Vranej skaly až po Fačkovské sedlo je v miernom režime.

Blížim sa do Fačkovského sedla. Z diaľky vidím turistu, okolo ktorého pobehujú dva psy. Je to prvý človek, ktorého dnes stretám, a tak sa teším aspoň na krátky rozhovor. Ako sa tak k sebe blížime, tak zisťujem, že to je žieňa. Psíkovia si na svojich chrbátoch nesú svoje batôžky, čo vo mne vzbudzuje hneď sympatie a dobrú náladu. „Ahoj, odkiaľ ideš ?“ pýtam sa zvedavo. „Sorry, I do not speak Slovak...“ Prepínam na moju biednu angličtinu a chvíľku sa rozprávame. Táto anglicky hovoriaca dievčina ide opačným smerom. Začala na Devíne a chce skončiť na Dukle. Psíkovia neprejdú denne veľa kilometrov, tak ide kratšie úseky. Je vidieť, že si túto cestu užívajú. Je čas sa rozlúčiť. Po prianí šťastnej cesty naše kroky smerujú opačným smerom.

Vo Fačkovskom sedle je cítiť na každom centimetri civilizáciu. Ľudia, ktorých stretnem, voňajú po parfumoch a sú takí „vyžehlení“. Smerujem do koliby, kde si ako predčasný obed „nadelím“ držkovicu ako od starej mamy a zaklincujem to palacinkou. Som plný a lenivý. Je krásne teplo a prítomnosť ľudí mi je príjemná. Len tak sedím, srkám penu z oroseného politráku a pozorujem okolie. Po hodinke je čas vybrať sa ďalej.

Začiatok Strážovských vrchov, alebo čičmiansky vzor na dohľad

Ťažko sa zdvíham z lavice a obúvam vyhriate topánky. Pomalým krokom opúšťam kolibu a idem smer zjazdovka. Kopec..... bŕŕŕ. Asi ten obed nebol najlepší nápad. Prudké stúpanie a nasledujúca držková búrka v mojom žalúdku spôsobujú skoro omytie brehov pier. Občas musím postáť a nechať rozbúrenú hladinu opäť upokojiť. Slnko jasne žiari a posledné kvapky chmeľovej polievky sa predierajú na moje čelo. Som na vrchu Homôlky, ktorú obchádzam z ľavej strany. Už bude dobre. Klesanie, stúpanie, klesanie, stúpanie. Už nie také prudké ako v Malej Fatre, ale aj tieto kopčeky v Strážovských vrchoch stoja za to.

Postupne sa predieram cez lúky, na ktorých mi robia spoločnosť kvety. Občas ma predbehne aj slimák, ktorý na môj pozdrav vôbec neodpovedá. Lúky sú plné nástrah. Zase je tu elektrický ohradník. Pri spomienke na poslednú skúsenosť k nemu pristupujem s rešpektom.

Po prekonaní vrcholu Priečna ide cestička po krásnej lúčke až po sedlo Javorinka. Na sedle stretnem zástup rehoľných sestier. Ich čierny hábit prudko kontrastuje s okolitou zeleňou. V tomto sedle na mojej púti vidím už tretíkrát miesto, kde sa červená rozdvojuje. (1* na Krížnej, 2* Tunel pred Skalkou). Pozorne sledujem správny smer, ktorým sa treba vybrať. Po ceste stretnem ešte jednu rehoľnú sestru, s ktorou sa dávam do rozhovoru. Podľa jej slov, sa jej príbuzný dal na cestu hrdinov SNP minulý rok, ale po pár dňoch to musel zo zdravotných dôvodov vzdať. S rozlúčením : „S pánom bohom na Vašej púti“ pokračujem až do Čičmian. Tu využívam ponúknutú možnosť navštíviť čičmiansku krčmu. Jeden sladký radler mi doplnil potrebný cukor pre ďalšie stúpanie.

Stúpanie na Strážov a klesanie do Zliechova

Čičmany opúšťam po asfaltke, ktorá ma vedie dlhý kilometer a pol. Následne chodník odbáča na vedľajšiu cestu. Tá postupne stúpa až na samotný kopec Strážov. Strážov je najvyšší vrch Strážovských vrchov s výškou 1213 m.n.m.

Po ponorení sa do tieňa lesa vládne v mojom okolí pološero. Blíži sa búrka a je dusno. K tomu stúpanie do nepríjemného kopca spôsobuje, že kráčam iba z nohy na nohu. Nekonečné stúpanie končí až na smerovníku Lúka pod Strážovom, odkiaľ vedie odbočka na samotný vrchol. Lúka je plná ľudí, ktorí sa zberajú dole. Vo vzduchu visí dážď. Na vrchol to je približne 500 m, ktoré sa oplatí absolvovať, lebo z vrcholu sú krásne výhľady. Tie však ruší nepríjemný vietor a po pár minútach aj prvé dažďové kvapky. Kochám sa výhľadom, ale nepriazeň počasia ma ženie do miesta môjho ubytovania – do Zliechova. Sú to asi 4 km a objavujem sa v centre mesta. Najprv navštevujem miestny obchodík, kde dokupujem potrebné potraviny. Následne sa presúvam do miestneho pohostinstva, kde si užívam spoločnosť miestnych štamgastov, s ktorými sa dávam do družného rozhovoru.

Môj hrad v Zliechove

V dedine hľadám miesto môjho ubytovania. Má to byť škola v prírode. Volám na telefónne číslo, ktoré mi dal Zsolti. Zdvíha mi to pani, ktorá sa po pár minútach objavuje pri škole. Odomkne vchodové dvere, zaeviduje ma a ukáže miesto spania. Potom mi odovzdá kľúč a dohodneme sa, kde ho mám zajtra ráno nechať.

Odchádza a odvtedy je škola mojím hradom. Prechádzam okolo veľa miestností, kde sú úhľadne zoradené postieľky pre trpaslíkov. Ja spím v mojej „veži“ na poschodí. Toaleta a kúpeľňa je umiestnená na prízemí. Za pevne zamknutou bránou môjho hradu sa cítim bezpečne. Nie jedna izba, ale hneď jeden veľký hrad.

V spomienkach sa vraciam do detstva a predstavujem si moje školské časy. Po chodbách lietajú ako šarkany deti a výskajú od radosti. Blik. Som v realite a pozerám na obrovské a prázdne priestory školy. Blik. Vidím zbojstvá, ktoré vyvádzam s mojimi spolužiakmi. Blik. Ležím sám na posteli v pridelenej izbietke.

Som pánom tohto hradu skoro na 10 hodín a patrične si to užívam. Chodím po chodbách a predstavujem si trpaslíkov, na ktorých dohliadajú dospelí. Predstavujem si nevinné detské hry, ťahanie dievčat za vrkoče, tajné spolky, ktoré proti sebe bojujú v nevyhlásených vojnách. Snívam až do ďalšieho rána. Brú.