Cesta hrdinov SNP - Časť dvadsiata siedma: Ukončená cesta

27.deň : To čo je na Tour de France jazda po Champs-Élysées, to je pre mňa jazda po mestských častiach Bratislavy

Ranné prekvapenie

Pod ochranou strechy hotela InterContinental spím sladkým spánkom. „Hotel“ poskytuje všetky dostupné služby, ktoré si človek na turistike môže priať. Pevná strecha zabezpečuje sucho, gril na prízemí zabezpečuje možnosť prípravy pokrmu aj za horšieho počasia. Neďaleká studnička zabezpečuje pitný režim a wellness v jednom. Spí sa tu úžasne. Sú tu dve „spálne“. Jedna je v ľavej časti stavby a druhá v pravej. My sme si včera večer vybrali tú pravú, lebo má aj dvere. Divný dôvod, ale je náš.

Večer sme na môj vkus „potiahli“ dlhšie ako som za predchádzajúce týždne zvyknutý. Nevadí mi to, lebo na poslednú časť mojej cesty mám v pláne vyraziť neskôr. Do cieľa mojej cesty ostáva necelých 30 km, preto viem, že cesta na Devín mi nepotrvá dlhšie ako 9 hodín. Spí sa mi dobre. Zrazu počujem „vŕŕŕzg, vŕŕŕzg, buch, buch, kŕŕŕ“. „Čo to je?“. Medveď to asi nebude. Zaškrípu dvere a vidím ako sa cez ich rám približuje ku mne silueta postavy.

„Koho to sem čerti nesú ?“ – hovorím si v duchu.

Rozliepam oči o štrbinku viac. Ranný návštevník je kamarát Ivko. Cestou do práce sa zastavil ma pozdraviť. Zlatý chlapec to je. V momente mu „odpúšťam“, že ma vyrušil zo spánku. Pozerám ako vyoraná myš a slová sa mi z hrdla derú pomaličky. O to väčší úsmev mám na tvári. Ešte nie je ani 5:45 hod. A tak sa spolu chvíľku rozprávame až do momentu, kým Ivko nemusí odísť do práce. Rozlúčime sa. Pevný stisk rúk a dohodneme sa, že ma príde čakať na Devín o 16.00 hod.

Spánok je už dávno fuč. S Jojcom si prichystáme v „kuchynskej časti“ raňajky. Potom už aj on musí vyraziť smer.... práca. Osirel som. Tentokrát mi ale úsmev stále hraje na perách. Služby hotela InterContinental sa rozšírili aj o príjemný ranný budíček...

Kamzík

S úsmevom sa balím. Batoh je už úplne ľahký. Už nemám dôvod „škrečkovať“ jedlo a ani iné nepotrebné veci. Stačí mi iba jedna fľaša vody. Vyrážam rezkým krokom a určujem si prvý cieľ dnešného dňa - Kamzík. Cestu by som tam našiel snáď aj poslepiačky, nakoľko som ju za posledný rok prešiel veľakrát. Niekedy pešo, niekedy na biku. Cesta vedie po pohodlnej asfaltke až na Spariská, kde sa mení na lesnú cestu. Tá vedie popod Chlmec a mierne sa húpe. Kúsoček hore, kúsoček rovinka, kúsoček dole. Nakoniec však začnem stúpať na Kamzík. Neponáhľam sa. Niet kam. Je príliš skoro a ja si chcem dať kávu v miestnom bufete.

9:00 hod.. Robím zábery okolia a čakám pokiaľ otvoria bufet. Kávička a hot dog je tá správna desiata. Pozerám sa na chlapíka s batohom. Dávame sa do reči a zisťujeme, že sme obaja SNPčkári. Ja svoju púť končím a on začína (podľa mňa to bol pán s nickom Putovanie na východ). V tom momente si spomeniem na Zsoltiho. V podstate som v úplne rovnakej situácii, len vtedy on končil a ja som začínal. Rozprávame sa spolu dlhý čas. Zisťuje, čo ho čaká. Ja sa dozvedám odkiaľ je a prečo sa dal na túto cestu. Pracuje v umeleckom priemysle a potrebuje „vyresetovať“ hlavu. Úplne ho chápem. Lúčime sa. On ide svojím smerom a ja zase svojím. Ešte sa za ním obhliadnem a počas ďalších dní ho sledujem na webe.

Stúpam po asfaltke k vysielaču Kamzík. Zhodou okolností práve 50 rokov späť od písania tohto článku začali stavať túto majestátnu stavbu. Kladivko poklopkalo po základnom kameni 12.10.1967 a stavali ju 8 rokov – do roku 1975. (to som už bol na svete). Má výšku 194 metrov a je najvyššou vežou na Slovensku. Je postavená na rovnomennom kopci s výškou 433 m n.m., a tým zabezpečuje jej viditeľnosť z veľkej diaľky. Sú plány na osvetlenie tejto stavby, čím by sa táto dominanta Bratislavy stala ešte viditeľnejšou. Stavba je to úchvatná a inšpiratívna aj z architektonického pohľadu. Kolektív autorov bol Jakub Tomašák, Staniclav Májek, Milan Jurica a Juraj Kozák . V jej útrobách je aj reštaurácia a vyhliadka do okolia.

Vežu obchádza cesta po pravej strane. Klesám smer Červený most, ktorý je tiež významným nástupným miestom pre výlety do Malých Karpát.

Slavín

Lesná cestička klesá a po pravej strane sa mi objavuje pohľad na mestskú časť Bratislavy, na Lamač a Dúbravku. Chvíľku sa kochám výhľadom na neďalekú Dúbravku a spomínam si na detské časy, keď som tam býval a šantil s kamarátmi.

Za Červeným mostom sa cesta stáča doľava popri železničnej trati. Dobre túto cestu poznám, lebo v rámci prípravy na Cestu hrdinov SNP som si časť od Kamzíka po Devín už prešiel. Chvíľku cestička kopíruje železničnú trať. Potom sa vnára pod železnicu, cez maličký tunel. Tu musím ísť v poriadnom predklone, lebo tunel je vysoký asi 165 cm.

Vychádzam na Brniansku cestu, ktorú križujem cez prechod pre chodcov. Ranný hluk áut mi nerobí dobre a už sa teším na ticho horského parku. Tam sa „preštrikujem“ cez blízke uličky. Horský park. Mamičky tu kočíkujú svoje ratolesti, pani učiteľky sú na prechádzke so svojimi zverencami. Vládne tu kľudná a tichá atmosféra, ktorej rýchlo podľahnem. Stúpam až na vrchol Horského parku k známej horárni, ktorá je prerobená na reštauráciu. Neodolám lákavej ponuke a dávam si ovocné smoothie. Sedím a užívam si deň. Pre okolitý svet je pracovný. Sedia tu elegantné paničky na dôchodku, ktoré kávičkujú a rozoberajú svoje radosti a starosti.

Po chvíľke vstávam a pokračujem k ďalšej dominante Bratislavy – ku Slavínu. Najprv však musím prekonať nespočetne veľa schodov na okraji Horského parku. Tieto schody sú obľúbeným miestom pre športovcov. Aj teraz sa po nich preháňa niekoľko bežcov. Stáčam po asfalte doľava a obieham si pamätník, ktorý je predzvesťou blížiaceho sa Slavína.

Klesám k smerovým šípkam ku Slavínu. Odbáčam z hlavnej trasy červenej a navštevujem túto dominantu. Vraj miesto pre tento monument bolo dlho hľadané, aby ho bolo vidieť až z kapitalistického Rakúska. Tento zámer im vyšiel. Chvíľku ticho stojím pred pamätníkom a vzdávam hold padlým hrdinom druhej svetovej vojny. Milióny a milióny ľudí padlo v tejto zbytočnej vojne. Je jedno akej boli národnosti .... každá smrť bola zbytočná.

Slavín bol postavený v rokoch 1957 – 1960 a bol slávnostne odhalený pri 15.výročí oslobodení Bratislavy 4.4.1960. Celý pamätník je plný krásnych sôch a reliéfov. Vládne tu dôstojná a clivá atmosféra. Pri dátume 4.apríla mi nedá si nespomenúť na moju sestru Silviu. Vtedy sa narodila. Dátum oslobodenia a jej prvý deň na svete má rovnaký dátum (samozrejme okrem roku).

Kráčam späť na červenú značku. Čakajú ma ďalšie mestské časti.

Devínska Kobyla

Najprv klesám do Mlynskej doliny. Stále kráčam po tvrdom a neúprosnom asfalte, ale ja viem, že sa to čoskoro zmení. V Mlynskej doline križujem hlavný ťah do tunela Sitina a kráčam k presláveným internátom. Tie obchádzam zo zadnej strany. Stúpam na kopček, na ktorom sa nachádza aj Bratislavská ZOO (Sitina). Nasleduje klesanie lesnou cestičkou do parku SNP v Kútikoch a mierne stúpanie do mestskej časti Karlova Ves. Tu križujem električkovú trať a dostávam sa do ochrany lesa. Cestička vedie do Jezuitských lesov miernym stúpaním cez Švábsky vrch a Dúbravskú hlavicu na vrchol Devínskej Kobyly.

Devínska Kobyla (514 m n.m.) je najvyšší vrch Devínskych Karpát a zároveň aj posledný vrchol, ktorý na tejto ceste zdolávam. Na jej vrchole sa v objatí lesa skrývajú bývalé kasárne, ktoré sú od roku 1996 nefunkčné. Tento rok som tu bol niekoľkokrát a stoja za navštívenie. Množstvo budov a použitého betónu je úchvatné. Vojenský priestor bol vybudovaný na obranu socialistického bloku pomocou rakiet. Hovorilo sa, že tu boli umiestnené aj rakety s jadrovou náložou. Až ma zamrazí, keď si spomeniem ako blízko bolo ľudstvo k úplnému samozničeniu.

Oddychujem na vrchole, kde je umiestnený prístrešok a aj samostatne stojaca lavica. Rozhliadam sa do doliny, kde je vidieť sútok Moravy a Dunaja. Je polojasno, občas zafúka nepríjemný vetrík, a tak dopijem posledné kvapky vody a poberám sa do cieľa mojej cesty – do Devína.

Devín a privítací výbor

Klesám chodníkom až po Úzky les. Odtiaľto je do Devína celkom príjemný chodník, ktorý vedie najprv cez lúku a neskôr sa napája na asfaltku, ktorou sa dá ísť až do samotného Devína. Do dedinky vchádzam pri kostole a križujem hlavnú cestu. Do cesty mi skočila útulná reštaurácia, a tak za účelom získania pečiatky a ovlaženia hrdla sadám na jedného miešaného radlera. Popíjam ho plnými dúškami a rozprávam sa s čašníkom. Má tu prázdno a som jeho jediný hosť.

Je čas posunúť sa posledných pár sto metrov do cieľa mojej cesty. Nahadzujem batoh na chrbát a kráčam cez dedinu utopený vo vlastných myšlienkach. Naraz počujem škripot bŕzd a ... objavuje sa pri mne môj ranný buditeľ Ivko. Dofrčal na bicykli. Nechám sa s radosťou „ukecať“ na jedno pivko v reštaurácii. Posedíme, vycedíme malé pivko a spoločne kráčame pod hrad Devín.

Tu ma už čaká uvítací výbor. Vyškieram sa ako lečo na dlážke. Najprv ku mne pristupuje chalanisko. Bože, kto to je? V tomto momente ho nepoznám. Až po pár minútach mi zapína. Je to chalan, ktorého som stretol na hrebeni Nízkych Tatier. Celý čas ma sledoval na appke. Prišiel ma privítať a čakal ma tu niekoľko hodín. Obdivuhodné. A to dnes cestuje na dovolenku.

Vítanie po slovensky. Hostia ma chlebom a soľou. Neskôr slaninkou a páleným... Pregĺgam a srdce mi poskakuje radosťou. Prišli ma privítať kamaráti z beďasovej partie. Ivko, Jurajko, Zolčo, Ivka, Drahuška ... je tu aj môj kamarát Jojco. Prišiel pozrieť aj môj spolupútnik Marek. A prišiel aj zástupca z mojej práce Martin s manželkou. Otázky, odpovede. Úprimne som dojatý a neviem, čo mám hovoriť. Myšlienky sú neutriedené a ešte mi to nedošlo úplne. DAL SOM TO! Môj celoživotný sen prejsť túto cestu sa stal realitou a je čas začať snívať nový sen.

Ďakujem všetkým, čo ma prišli privítať, ale aj tým, čo na mňa mysleli, čo ma sledovali a aj tým, čo mi počas celej cesty pomáhali. Nedá mi nespomenúť Zsoltiho a jeho manželku. Ďakujem všetkým, ktorí mi písali správy, telefonovali a mysleli na mňa...

Postupne ľudia odchádzajú a my si dávame pivko na osvieženie. Únava si vyberá svoju daň. Rád by som s týmito ľuďmi sedel dlho, ale vrátil som sa do reality a rýchleho života. A tak po dlhých týždňoch sadám do auta a užívam si cestu, pri ktorej nechodím, ale veziem sa ...

Ešte raz všetkým vrúcne ďakujem.