26.deň : Večer s priateľom, obklopený jeho starostlivosťou
Dátum
18.7.2017
Trasa
Čermák (590) - Skalnatá (704) - S. pod Javorinou (620) - Pezinská Baba (527) - Tri kamenné kopce (570) - Kozí chrbát (560) - Salaš (500) - Biely kríž (500) - Zbojníčka (425)
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas
26,16 km / 911 m / 07:45:13 hod. / 05:10:29 hod. (čas chôdze)
Známa a pritom neznáma cesta
Po noci plnej trpaslíkov a snov plných pohody a pokoja sa budím do krásneho rána. Dávam si načas. Už sa nemám kam ponáhľať. Dnes mám na pláne iba pár kilometrov, lebo chcem spať pod Bielym krížom, na mieste, ktoré som si vyhliadol už pred samotnou cestou.
Vychutnávam si pomalé balenie. Raňajky dopĺňam šálkou kávy. Chlipkám ju pomaličky a kochám sa krásou lúky. Dnes tu ešte nikto nebol. Vládne tu ticho a pokoj. Pozorujem poletujúce vtáky, ktoré štebocú pesničky, ktorým rozumejú iba oni. Naraňajkovaný a zbalený ešte odbieham k studničke, kde si doplním vodu a umyjem hrnček od kávy. Posledný pohľad na lúku a vyrážam smerom k môjmu prvému dnešnému cieľu - Pezinská Baba.
Je tesne po 8:30 hod. a ja stúpam do prvého kopca – na Skalnatú. V myšlienkach som pár mesiacov späť, keď sme tu uháňali na biku. Teda do kopca nie, ten sme zdolali tlačením dvojkolesových tátošov. No tie zjazdy. Mať tu svojho tátoša, tak som na Bielom kríži za pár minút.
Po Skalnatej nasleduje pohodlná cesta klesajúceho charakteru. Vedie cez les. Stretám tu bikera. Ten si dal na tento rok zaujímavú výzvu. Dosiahnuť desať najvyšších vrchov Malých Karpát na bicykli. Pomocou GPS hľadá aj kopce mimo značky. Po rozlúčení sa mierne stúpam na Čmeľok.
Tento kopec tiež patrí medzi najvyššie tohto pohoria. Hrdo sa na ňom týči vojenský radar. Neďaleko neho je postavená aj malá vojenská základňa, ktorú obchádzam z pravej strany. Klesám cestičkou až na Pezinskú Babu. Tu križujem asfaltovú cestu a hľadám miestečko, kde by som si na chvíľku oddýchol, osviežil sa pivkom a prípadne aj polievkou. Najprv idem k bufetu, ten je však zatvorený. A tak moje kroky smerujú ku vzdialenejšej chate. Sediaci turisti na lavičkách pred chatou signalizujú, že by malo byť otvorené. Omyl. Je pracovný týždeň a chata je zatvorená. Len pán s kosačkou vydáva drásajúcu melódiu, ktorá čoskoro vyženie turistov na ďalšiu cestu. Ja chvíľku sedím a sledujem hru motýľa sadajúceho na fľašu vody.
Cesta na Biely kríž
Po chvíľke sa zdvíham aj ja a pokračujem v ďalšej ceste. Ako ďalší cieľ som si stanovil Biely kríž. Teším sa, že si tam dám dobrú polievočku a pohár pivka.
Cestu poznám dobre a viem, čo ma čaká. To je ohromná výhoda z pohľadu rozloženia síl a plánovania. Kráčam pomaličky a vytrvalo. Ani neviem ako a prekonávam mierne stúpanie na Tri kamenné kopce a neskôr na Somára. Tu sa na chvíľku zastavím, zvalím sa do trávy a užívam si ticho, ktoré mi tak chýbalo na Pezinskej Babe. Užívam si krásne výhľady a nechávam sa pohladiť slnečnými lúčmi. Zatváram oči a snívam. Spievam si potichu pesničky o nekonečných vandroch a putovaniach. Ten môj tohtoročný pomaličky končí a vo mne sa bije radosť so smútkom. Teším sa na pohodlie civilizácie a zároveň mi je ľúto, že celá cesta už končí...
Hádžem batoh na chrbát. Prekonaním Kozieho chrbátu a Salašu začínam stúpať na Biely kríž. Prichádzam na známu lúku a skladám sa na opustenej lavičke hneď pri vchode do bufetu. Vchádzam dnu a pýtam si pivko a polievku. Tú však počas týždňa nevaria, a tak sa musím uspokojiť s párkami s kečupom. Zjem, čo mi ponúknu a spokojný ležím na lavičke. Po pár minútach zaspávam. Je tu ticho a pokoj. Do cieľa dnešnej etapy ma delí len pár kilometrov, a tak si to tu užívam.
Je čas doraziť dnešnú etapu. Dám si ešte jedno rozlúčkové a už aj kráčam po asfaltke smer Dolný Červený kríž. Cesta vedie stále po asfaltke, ale to mi vôbec nevadí. Veď už som v objatí Bratislavy a asfalt sa stane mojou súčasťou týchto posledných dní.
Dolný Červený kríž
Už vidím cieľ dnešnej trasy. Vidím majestátnu stavbu na konci rozprávkovej lúky. Ja tam však zatiaľ nejdem. Odbáčam ku studničke Zbojníčka, kde „spácham hygienu“ a doplním zásoby vody. Až po týchto úkonoch opäť kráčam k stavbe – k rozprávkovom domčeku, kde mám v pláne prespať. Rozkladám sa na lavičke, prezúvam sa do šľapiek a vyberám zápisník. Dve hodiny zaznamenávam udalosti predchádzajúcich dní.
Prichádza partia mladých ľudí, ktorí sem došli grilovať. Vyberajú piknikové koše plné dobrôt. Rozkladajú oheň a už aj všetko pečú. Sliny mi tečú ako besnému psovi. Prehĺtam naprázdno, a tak si dám aspoň sladkú tyčinku.
Zatváram oči a počúvam ich rozhovor. Ako náhodne našiel jeden zo zúčastnených toto miesto a ako naplánoval túto divokú výpravu spojenú s grilovaním. Trošku sa pousmejem. Nie v zlom. Pousmejem sa nad tým, akí sme my ľudia odlišní...
Známa tvár. Prišiel za mnou môj kamarát Jojco. Vyberá hromadu jedla a pitia, ktoré mi priniesol ako darček. Pevné potrasenie rúk. Otázky a odpovede. Možno trošku aj slza v kútiku oka. Som dojatý. Doniesol mi aj záhradnú sprchu plnú vody, ktorú však nevyužijem. Zážitok z Čermákovej lúky, kedy som vystrašil časť ľudskej populácie, mám hlboko vrytý do pamäti.
Ani neviem kedy odišla partia mladých návštevníkov. Nechali nám k dispozícii oheň. Pečieme mäsko na večeru. Mňam. Asi najlepšia večera posledných týždňov. Keď zaznejú clivé zvuky gitary, tak mi skoro nič nechýba ku šťastiu... Stmieva sa a pesničky znejú do tmavej oblohy. Ohník pomaličky poblikáva a vytvára mäkké svetlo ako stvorené na snívanie. Únava si vyberá svoju daň, a tak po 23:00 hod. sa pomaličky zberáme pod strechu, kde rozkladáme spacie vaky. Ešte chvíľku trkoceme, kým nás nepremôže spánok. Brú...
