23.deň : Na Veľkej Javorine stretám konečne známu tvár
Dátum
15.7.2017
Trasa
Lopeník (CZ) (580) - Obecní háj (CZ) (530) - Březová, bus (CZ) (585) - Hrabina, bus (CZ) (590) - Kamenná bouda (CZ) (655) - Velká Javořina (CZ) (960) - Veľká Javorina, Holubyho ch. (905) - Dibrovov pomník, št. hr. (770) - Hrabina (553) - Myjava (320)
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas
36,52 km / 906 m / 09:29:04 hod. / 05:34:52 hod. (čas chôdze)
Cesta na Veľkú Javorinu
Raňajky mám dohodnuté na 5:30 hod. Pani domáca nechce nechať pútnika vyraziť hladného na cestu. A tak vstáva špeciálne kvôli mne, chystá obložený tanier a varí čajík. Môjmu budíku nastavenému na 5:00 hod. som zase nedal šancu zazvoniť.
Spokojnosť. Raňajky boli famózne, ale ešte viac ma hreje na duši pohostinnosť a ochota niečo urobiť pre návštevníka. Možno sa to zdá samozrejmé, ale vo väčšine zariadení, ktoré navštevujem počas tejto cesty, tieto maličkosti nikoho nezaujímajú. Ďakujem.
Dnes ma čaká výstup na Veľkú Javorinu, kde sa mám stretnúť s kamarátom Jojcom. Príde ma povzbudiť pred poslednou štvrtinou mojej cesty. Už teraz sa teším na jeho spoločnosť.
Po návrate na červenú vedie cesta striedavo lesom a lúkami. Terén je to nenáročný a väčšinou kopíruje vrstevnicu. Po ceste je možné sa zastaviť na niekoľkých rozhľadniach, odkiaľ je dobrý výhľad na okolitú krajinu. V okolí chodníka je aj množstvo pamätníkov, ktoré tu stoja ako memento na padlých vo všetkých obdobiach. Pamätníky sú krásne udržiavané, akoby ich postavili len včera.
Prechod na asfaltový povrch začína pri Hrabine. Je to prístupová cesta na Kamennú boudu. To je nástupné miesto pre výstup na Veľkú Javorinu. Tu sa cesta opäť mení na lesnú a aj profil sa mení na stúpajúci. Je však vidieť, že sa nachádzam v nižších polohách. Stúpanie už nie je také strmé a nie sú tú skoro žiadne húpačky hore – dole. Nohy cupkajú v pravidelnom tempe. Tesne po 9.00 sa mi na obzore objavuje vysielač, ktorý stojí na samom vrchole.
Veľká Javorina je oddávna považovaná za jeden zo symbolov svedčiacich o dobrých vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi o čom svedčí i kameň na vrchole Javoriny s nápisom: „Tu bratia vždy sa stretať budú.“ Každoročným letným podujatím sú na vrchole Javoriny Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov. Tieto slávnosti nadväzujú na tradície, ktoré zaviedli ešte naši predkovia – Štúrovci, ktorí sa tu stretávali s osvietencami z Moravy a Čiech.
Tento citát z wikipédie mi hovorí z duše. Tieto dva národy si nikdy nebudú cudzie.
Od vysielača klesám po lúčke až na Holubyho chatu, kde sa mám stretnúť s Jojcom. Po ceste stretnem prvých turistov dnešného dňa. Po krátkom pozdrave pokračujem až na samotnú chatu. Tu vidím Jojcovu motorku, ale jeho nikde. Tak idem dovnútra vybaviť formality (pečiatku do zápisníka). Zároveň si nadeľujem desiatovú polievku, ktorú zalejem ďalšou, ale tentokrát chmeľovou.
Presúvam sa von na terasu. Vyšlo slniečko a chcem mu nastaviť svoju tvár. Ani sa však nenazdám a zjavuje sa kamarát. Pevný stisk rúk a ... začala sa debata. O všetkom možnom aj nemožnom. Otázky ohľadom toho čo som už prešiel, čo som zažil nemali konca kraja a ja som na ne s radosťou odpovedal. Túto „dišputu“ ešte vylepšil párik orosených pohárov, ktoré pribudli na stole. V družnej debate sme ostali asi 1,5 hodiny.
Bolo načase pokračovať v ceste. Mojim ďalším cieľom je Myjava, kde by som rád prespal. Jojco ma ešte sprevádza po Dibrov pomník, kde sa lúčime s prísľubom, že ma príde ešte povzbudiť pred poslednou etapou...
Opäť na Slovensku – opúšťam Biele Karpaty
Opäť sám. Toto povzbudenie mi urobilo dobre. Viem, že ma ľudia sledujú a držia mi palce. Do cieľa cesty to už mám len pár dní. Ďakujem Jojco za návštevu aj povzbudenie !
Na štátnej hranici, po ktorej kráčam, prebieha nejaký cyklo pretek, a tak sa občas musím uhýbať oceľovým dvojkolesovým tátošom. V hlave si prepočítavam za koľko by som prešiel zvyšok cesty, keby som si takého tátoša zabezpečil.
Klesám až na Vrch Slobodných po lesnej ceste. Tu sa napájam na asfaltový povrch, ktorý ma bude sprevádzať až do cieľa dnešnej etapy – do Myjavy. Je to už len asi 10 km a stále klesám. Pri Starej Myjave opúšťam definitívne Biele Karpaty a kráčam po Myjavskej pahorkatine. Sú tu krásne lúky, ktoré sú posiate kopanicami a chatami. Povrch je tvrdý a vôbec nie je milostivý k mojim chodidlám. Už som si odvykol od tvrdého terénu.
Tvrdosť povrchu mi chce asi zmäkčiť obloha. Padajú prvé kvapky dažďa, a tak sa rozhliadam po vhodnom úkryte. Ako dobrá voľba sa mi javí zástavka autobusu. Ešte som ani nestihol zložiť batoh a už sa nahromadená voda z nebeskej vane vyliala na zem. Našťastie to netrvalo dlho a môžem pokračovať v ceste. Stretám SNPčkára putujúceho opačným smerom ako ja. Je to Martin z Olomouca. Jeho tiež chytil dážď a schovával sa na ďalšej zástavke. Ostávame v družnej debate asi pol hodiny, počas ktorej si vymieňame informácie a skúsenosti, čo nás bude čakať. Rozlúčka a posledné kilometre do srdca Myjavy.
Volám Zsoltimu ohľadom možností ubytovania. Doporučuje mi Hotel Spoločenský dom priamo na námestí. Presúvam sa tam. V reštaurácii vybavujem ubytovanie a dávam si poriadny kus pizze, ktorý zalievam pivkom.
Som spokojne najedený. Plné brucho mi sťažuje výstup na najvyššie poschodie, kde je moja izba. Hotel je z dôb socializmu. Spoločné sociálne zariadenie na chodbe tesne vedľa mojej izby. Izba je vybavená stolíkom a kreslom. To mi všetko však vyhovuje. Však, čo by som chcel za 11 €? Sprcha, pranie, vylihovanie. Po hodinke dostávam chuť na sladké, a tak sa prezliekam a idem do cukrárne, kde získavam pečiatku do zápisníka a k tomu dva koláče.
Úplne spokojný idem na izbu. Plánujem ďalšie dni a píšem zápisky. K tomu si otvorím darček od Jojca, ktorý patrične sťaží klipkanie očí. Zaspávam s úsmevom na perách. Ak pôjde všetko dobre, tak ma čakajú už iba 4 etapy. Brú.
