Cesta hrdinov SNP - Časť dvanásta: Spišsko Gemerský kras - tak blízko raja

12.deň : Oddychový deň blízko raja

Rozprávkové ráno

Zobudili ma prvé ranné lúče ešte pred nastaveným budíkom o 4:00 hod. Pomaličky sa naťahujem v posteli a v hlave si preberám čo nás des čaká. Dnes máme skoro oddychový deň. Čaká nás niečo cez dvadsať kilometrov s malým prevýšením. Nahádžem veci do batohu, spácham rannú hygienu a naplním si bruško šunkou s kukuričným “paprndeklovým” chlebíkom. Hotel opúšťame o 4:45 hod., aby sme stihli autobus o 4:53 hod., ktorý nám skráti a urýchli cestu na Dobšinský kopec. Dnes sa ponáhľame, lebo potrebujeme stihnúť poštu v Telgárte, ktorá je otvorená iba do 14.00 hod. Marek si tam dal poslať veci, ktoré potrebuje na prechod najvyššieho pohoria, ktoré nás čaká zajtra : Nízkych Tatier.

Je chladné ráno a my jemne poskakujeme z nohy na nohu, aby sme rozprúdili krv do príchodu autobusu. Prišiel na čas a my sa usádzame blízko predných dverí. Autobus nám skráti dnešnú cestu asi o dva kilometre. Podstatné je aj ušetrené stúpanie. Cesta v autobuse ubehne rýchlo. Vystúpime presne na červenej značke, kde sme včera z nej zišli. Na zástavke ešte Marek doplní kalórie zjedením raňajok a vydávame sa na cestu vo viere dobrého značenia. Hmmmm, strácame značku už počas prvého kilometra, aleo to viac si vychutnávame prenádherný východ slnka.

Červená značka by mala viesť cez blízky trávnatý kopec. Je skoro ráno a tráva je ešte mokrá. Po krátkej porade sa dohadujeme, že ušetríme topánky od vlahy a pôjdeme po asfalte asi 0,5 km a tam sa napojíme opäť na červenú.

Čarokrásny deň

Cestička vedie po zvážnici cez hebké lúčky plné kvietkov a machu. Striedajú sa lúčky s lesíkom až po Voniarky pod kopcom Gápeľ. Je tu krásna chata, ktorú je možno si prenajať a užiť si turistiku tohto krásneho prostredia.

Tu sa napájame na asfaltku, ktorá slúži lesným mechanizmom na odvoz vyťaženého dreva. Tieto stroje vidíme na kopčeku nad križovatkou Pod Hanesovou I. Stroje ovládané ľuďmi umne nakladajú vyťažené drevo na nákladné autá. Pokračujeme po asfaltke až pod kopec Honzovské, kde sa asfalt pomaličky mení na štrkový chodník. Ten vedie k prvému rozprávkovému miestu, ktoré dnes stretáme. Ide o farmu koní v prírode.

Za najbližšou zákrutou sa dostávame až do blízkosti koní, ktoré voľne pobehujú vo veľkom výbehu. Zvieratá sú prítulné a keď ma zbadajú, tak sa priblížia až na dosah ruky a očakávajú sladkú odmenu. Pri týchto pohľadoch sa proste nedá ponáhľať, a tak v prítomností koníkov zostávam niekoľko desiatok minút. Však posúďte, nie sú rozkošné ?

Nedá sa nič robiť. Je čas sa pobrať ďalej. Stúpame do neďalekého kopca a ešte posledným pohľadom sa lúčim s týmto čarovným miestom.

Dušu mám naplnenú radosťou, lebo návšteva tejto farmy bola ako sen. Počasie je krásne a aj napriek stúpaniu sa ide dobre. Od radosti si až pospevujem a hovorím si, že aj keď by som dnes už nestretol nič krásne, tak budem spokojný. Ako veľmi som sa mýlil. Som blízko raja. Fakt, blízkosť Slovenského raja sa podpisuje na kus tejto zeme. Po obídení kopca Húzovské sa blížim ku križovatke ciest s názvom Nižná Záhrada. Predstavujem si, čo ma tu bude čakať. V mysli vidím úhľadné riadky mrkvy, petržlenu a kalerábu. Aké je pre mňa prekvapenie, keď sa zrazu vynorí záhrada plná lúčnych kvetín. Lúčka akoby volala : “Poď, ľahni si a zabudni na uponáhľaný svet !”

Po nekonečne krásnych lúkach stúpame až pod kopec Ondrejisko. Je tu vybudovaný nový altánok pre turistov, ktorý by sa dal využiť aj na prenocovanie. Teraz tu však sedí mladý bača s ktorým sa dávam do krátkeho rozhovoru, kým ma nedobehne Marek. Bača stráži stádo kraviek, ktoré vyhnali na pašu za skorého rána z neďalekého salašu.

Predierame sa cez stádo kravičiek, ktorým sa vôbec nechce uhnúť z nášho chodníka. Na spodnom okraji stáda sedí starý bača a medituje. Aspoň mi tak pripadá. Tichúčko pozerá do doliny a mysľou je niekde v diaľkach.

Na križovatke Stará Čuntava (neďaleko chaty Rita) sa napájame na krásnu cestu. Kráčame až po križovatkou Pred Čuntavou, kde si dávame desiatovú prestávku. Sedíme si v altánku, kde by pohodlne prespalo 4-5 ľudí. Počas prestávky obzeráme aj neďalekú budovu, kde by prespalo aj 15 ľudí. Predpokladám, že budova slúži ako stajňa pre koníky.

Po krátkom oddychu pokračujeme po exkluzívnej zvážnici s klesajúcou tendenciou až po sedlo Besník. Ako sa tak blížime k sedlu, tak vidíme nové pohorie, ktoré začneme zdolávať zajtra : Nízke Tatry. Na začiatku (alebo konci ?) tohto pohoria sa hrdo týči Kráľová hoľa.

Od sedla ide červená po asfaltke, čo je síce nepríjemné, ale o to kúzelnejšie pohľady sa nám naskytujú na nedaľeké pohorie. Po pár sto metroch nám však nedá sa nezastaviť pri prameni jedného z našich veľtokov - Hrona. Je tu vybudovaný altánok, kde sa môžu turisti schovať pred nepriazňou počasia.

Miesto je hojne navštevované. Počas chvíľky čo tam sedíme, sa tam zastavilo asi desať ľudí. Zrejme je to preto, lebo prameň je hneď pri hlavnej ceste do Telgártu a dá sa tam dostať autom. Ľudia, čo navštívili toto miesto boli rôzni. Celkom dobre som sa pousmial nad jednou dievčinou, ktorá prišla k prameňu s fľaškou. Odchádzala s prázdnou, lebo sa jej asi voda nezdala dostatočne čistá...

Naša ďalšia cesta až do Telgártu pokračuje stále po asfaltke. Nenudíme sa, lebo pohľady na známe železničné viadukty sú viac ako romantické.

Neďaleko viaduktov sú náučné tabule, ktoré vysvetľujú potreby tohto známeho železničného diela. Železničná trať spája Červenú skalu a Margecany. Zaujímavostí na tomto diele je viacej. Počínajúc náročnosťou stavby, pokračujúc tým že Chmarošský viadukt je budovaný v oblúku až po Telgártsku slučku, ktorú museli vybudovať, aby klesli na úroveň Telgártu.

My však pokračujeme až do srdca Telgártu, kde nachádzame naše ubytovanie. Prvýkrát po dlhom čase máme aj teplý obed. Po obede sa ubytovávame a ideme rýchlo na poštu vyzdvihnúť očakávaný balík. Aké je naše prekvapenie, keď zisťujeme, že balík ani po štyroch dňoch od odoslania nie je na mieste určenia.

Keďže nás čaká pár dní mimo dosahu civilizácie, tak navštevujeme aj miestne potraviny, kde dopĺňame naše zásoby. Človek z mesta si neuvedomuje, aký je problém v týchto dedinkách kúpiť chleba, alebo pečivo. Nám sa to samozrejme tiež nepodarí. Po doplnení zásob sa vraciame na ubytovanie, kde nastane rutina PRANIE - SPRCHOVANIE - ODDYCH.

Na večeru vybehneme do neďalekej reštaurácie Horehronská kúria, kde sa o nás vzorne postarajú. Sme plní, a tak nám krátka prechádzka na hotel robí dobre. Ešte jeden pohľad na čarokrásne okolie a poberáme sa na naše lože. Zajtra nás čaká zaujímavý deň. Naša mini skupinka sa rozšíri o môjho syna Andyho a mojich troch priateľov Ivka, Drahušku a Jurajka a čaká nás začiatok Nízkych Tatier výstupom na Kráľovú holu.

Tak zase zajtra.... Brú.