Cesta hrdinov SNP - Časť jedenásta: Opúšťame Volovské vrchy

Písmo: A- | A+

V tejto časti opustíme rozlohou jedno s najrozsiahlejších pohorí Volovské vrchy. Priblížime sa k raju na Slovensku a na začiatku venujem spomienku na prázdniny u mojich starých rodičov.

11.deň : Kráčanie k raju na Slovensku

Dátum

3.7.2017

Trasa

Ch. Volovec (1130) - Skalisko (1290) - Volovec, s. (1150) - Pod Hoľou (1210) - S. Súľová (910) - Pod Smrečinkou (1150) - Pod Stromišom (1030) - S. Dobšinský vrch (910) - S. Kruhová (945) - Dobšinský kopec (860) - Dedinky, hotel (785)

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas

32,00 km / 1362 m / 10:44:51 hod. / 7:01:59 hod. (čas chôdze)

Trasa chata Volovec - Dedinky Mlynky
Trasa chata Volovec - Dedinky Mlynky (zdroj: hiking.sk)
Profil chata Volovec - Dedinky Mlynky
Profil chata Volovec - Dedinky Mlynky (zdroj: hiking.sk)

Ráno v chate u babičky

Nie. Nie. Nie. Nechce sa mi stávať. Toto bola nádherná noc. Jedna z najlepších. V chate bolo úplné ticho, tma a teplota bola presne taká, akú mám v noci rád. A tak si hovorím: “Nie, nie, nie ! Nechce sa mi vstávať !”. Nakoniec sa vykotúľam spod teplej periny. Je 5:30 hod. a za oblokom je sivé mlieko.

Čakám, že spoza dverí sa objaví moja nebohá babka a povie: “Okamžite sa vráť do postele ! Dedko ešte nedoniesol čerstvé rohlíky !”. Keď som u nich býval na prázdninách, tak vždy ráno “vyhnala” dedka do obchodu, aby pre svoje vnúčatka kúpil čerstvé pečivo. Potom zakúrili v kachliach, aj keď bolo leto, rozkrojili rožky a nechali ich v peci pokiaľ neboli pekne teplé a na povrchu chrumkavé. Babka pomedzi to uvarila domáce “kakauko” a keď bolo pripravené, tak až potom sme mohli opustiť svoje postele. Zasadli sme za stôl. Babka doniesla maslo a hlavne otvorila domáci marhuľový lekvár. Viete, ten domáci, sladký a voňavý. Občas bol aj slivkový, taký čo varili dlhé hodiny v medenom kotlíku...

Tento spomienkový film mi prebehol hlavou a s nevôľou som nakoniec vstal, čím som prerušil prúd spomienok na mojich milovaných starých rodičov. Balíme našich “päť sliviek” do batohov a obutí ešte v papučkách sa presúvame do obývačky na raňajky.

Tu nás už čaká na stole teplý čaj a pán chatár chystá zvyšok raňajok. Servíruje nám párky s horčicou a k nim podáva niekoľko skýv chlebíku. Oblizujem sa až za ušami, až je skoro škoda sa ísť po raňajkách umývať. Na prebranie nalievam do seba ešte kávičku a na uspokojenie dennýchsladkých chúťok dokupujem nejaké sladkosti.

Určite sa sem ešte niekedy vrátim. Toto bola oáza ticha a pohody a spomienok.

Vonku nás privíta sivé mlieko a z oblohy za nohu visí dážď. “Keď si sa na to dal, tak bojuj !” hovorím si popri výstupe na Skalisko. Hore sa mi ide omnoho lepšie ako včera dole, a tak hore chvíľku čakám na Marekovu spoločnosť.

Sychravé ráno na Skalisku
Sychravé ráno na Skalisku (zdroj: Pavol Krajč)

Blúdenie po Volovských vrchoch

Najbližší cieľ si určujeme sedlo Volovec. Pridávame do kroku, lebo dnes nás opäť čaká okolo 30 km. Hlavným dôvodom nášho rezkého kroku je ale nepríjemná zima. Po dlhej dobe naplno využívame aj bundy.

Začiatok hrebeňa mi pripomína hrebeň Nízkych Tatier. Potĺkame sa pomedzi kosodrevinu, ktorá sa strieda s lúčkami. Občas sa pred nami objaví aj nejaký ten lesík, ale to skôr sporadicky.

Žeby mi to pripomínalo hrebeň Nízkych Tatier pre počasie ?
Žeby mi to pripomínalo hrebeň Nízkych Tatier pre počasie ? (zdroj: Pavol Krajč)

Po ceste stretáme párik českých turistov. Spali v sedle Volovec. Každý rok chodia spoznávať kus slovenskej prírody a tento rok to pripadlo na túto oblasť. Už končia, ale opäť sa už tešia na návrat do našich hôr.

Mimochodom, hory sú prázdne. Počas mojich strávených dní na týchto potulkách som stretol minimum ľudí. Rozmýšľam, ako je asi plno v obľúbených slovenských destináciách ako je Chorvátsko, alebo iné pobrežia. Ak už niekoho stretneme, tak to sú väčšinou česky, alebo anglicky hovoriaci ľudkovia.

Kalamita všade navôkol
Kalamita všade navôkol (zdroj: Pavol Krajč)

Lúčime sa. My plynulo pokračujeme až po sedlo Volovec, kde na chvíľočku strácame značku. Nechali sme sa zlákať zelenou, a preto sme sa museli pár desiatok metrov vrátiť na pôvodnú farbu. Cestička pokračuje po zvážnici v úplnej pohode až po kopec Čertova hoľa. Všetky tieto “pekelné kopce” nám spôsobujú problém a tento nebol výnimka.

Musím niečo povedať o spôsobe nášho “spolu chodenia” s Marekom. Fungujeme ako ideálna dvojica. Ja ho ženiem, on ma brzdí a riadi prestávky. Fakt je to ideálne, lebo týmto spôsobom vzniká ideálna rýchlosť presunu. Ja chodím popredu a Marek pozadu. Vždy ho počkám na nejakej križovatke, kopci, alebo inom významnom mieste.

Marek v tesnom závese
Marek v tesnom závese (zdroj: Pavol Krajč)

Pred nami je Čertova hoľa. Stúpame po zvážnici - ja vpredu asi o 150 m a Marek vzadu. Kričí na mňa, že som mimo značky. Kontrolujem GPS a naozaj, som mimo. Marek už kráča do kopca po rúbanisku. Boli sme totiž “výnimočne” v kalamitnom priestore. Ja pokračujem ďalej v nádeji, že uvidím lepšiu cestu. A tak sme sa stratili.Každý sám a predsa spolu.Prešiel som sa pekne. Prešiel som krížom cez Čertovu hoľu až do blízkosti spievajúcich motorových píl na druhej strane. Vyplašil som stádo vysokej - majestátne kusy, ktoré sa mi nepodarilo cvaknúť na mobil.:(Na druhej strane kopca nachádzam opäť inú zvážnicu. Kráčam po nej, lebo smeruje k miestu, kde by mala byť červená. Po chvíľke počujem pradenie motoru a už aj pri mne zastavujú lesáci. Dávame sa do reči. Že vraj, kde to blúdim ? Nie som ani prvý a ani posledný na tomto úseku. Po chvíľkovej debate pokračujem ďalej až k sedielku, kde je obrovské rúbanisko. Križujem ho smerom, kde si myslím, žeby mala byť značka a aj ju nachádzam. Som šťastlivo pri smerovníku Pod hoľou. Čakám tu na Mareka 15 minút v silnom vetre. Volám mu, ale má vypnutý mobil. Tak mu nechávam odkaz v SMS a pomaličky kráčam ďalej až pokiaľ mi nezavolá späť. Už je Pod hoľou. Po pár minútach ma dobieha. Stratili sme sa na jednom mieste. Nájdenie nám trvalo skoro hodinu a bolo to na vzdialenosti asi 2 km. Proste neuveriteľné... Ďalšia cesta je po zvážnici a otvárajú sa nám pohľady do doliny.

Volovské vrchy
Volovské vrchy (zdroj: Pavol Krajč)
Volovské vrchy
Volovské vrchy (zdroj: Pavol Krajč)
Volovské vrchy
Volovské vrchy (zdroj: Pavol Krajč)

Cesta až po sedlo Súľová je v podstate stále rovnaká. Ideme po zvážnici, potom sa objaví nejaký kopček, potom nejaká kalamita. A stále dokola. Od toho sedla nesedí vôbec značenie s mapou v našom GPS, a tak máme oči na stopkách a hľadáme správnu cestu. Sedlo Súľová spája dve významné miesta Hnilec a Gemerskú Polomu.

V tejto oblasti sa v minulosti musel vietor poriadne vyblázniť, lebo kopce ostávajú holé a len čas lieči následky. Omladina sa nesmelo derie pomedzi kalamitu a o pár desaťročí zahojí všetky rany. Asi hlavne pre následky polomu sa krajina a jej cesty menia. Cesta medzi sedlom Súľová a Pod Stromišom vedie úplne inak, ako nám ukazuje GPS.

Volovské vrchy - Pod Stromišom (pod kopcom chata)
Volovské vrchy - Pod Stromišom (pod kopcom chata) (zdroj: Pavol Krajč)
Na rúbaniskách pulzuje nový farebný život
Na rúbaniskách pulzuje nový farebný život (zdroj: Pavol Krajč)
Pozostatky lesov
Pozostatky lesov (zdroj: Pavol Krajč)

Od sedla Pod Stromišom ide nekonečná zvážnica. Kráčame otupení všednosťou a ponorení do vlastných myšlienok. Počasie je polooblačné a príjemné. Dnes nás čaká už iba posledný výstup na Ostrú. Už podľa názvu je jasné, že sa opäť na chvíľku fyzicky priblížime k bohu. Po ceste na tento kopček opäť plaším krásne stádo vysokej. Hrdo niesli svoje parožie do diaľav.

Pohľad do doliny
Pohľad do doliny (zdroj: Pavol Krajč)

Raj na Slovensku - Palcmanská Maša

Vysoká zdolaná. Blížime sa k Slovenskému raju. Pohľad na Palcmanskú Mašu je absolútne romantický. Ovečky pasúce sa na lúčke, bezchybné počasie a dobrá nálada sú našimi spoločníkmi až po Dobšinský kopec.

Pohľad na Palcmanskú Mašu
Pohľad na Palcmanskú Mašu (zdroj: Pavol Krajč)
Pohľad na Palcmanskú Mašu
Pohľad na Palcmanskú Mašu (zdroj: Pavol Krajč)

Na Dobšinskom kopci opúšťame na chvíľku našu červenú značku a spúšťame sa po žltej až do Dediniek. Tam už vidíme cieľ našej cesty. Prechádzame cez hrádzu a nasávame atmosféru skorého večera.

Palcmanská Maša
Palcmanská Maša (zdroj: Pavol Krajč)
Palcmanská Maša
Palcmanská Maša (zdroj: Pavol Krajč)

Po príchode do Dediniek vyhľadáme naše dohodnuté ubytovanie. Zaštrngotal kľúč na dverách našej izby a pred očami sa nám objavilo naše dnešné kráľovstvo. Opäť raz krásny socialistický hotelík. Rýchlo sa s Marekom dohadujeme čo ďalej. Ja skočím do miestnych potravín niečo nakúpiť a on zatiaľ využije služby sprchy.

O pár minút už kráčam do potravín. Sú vzdialené ešte asi kilometer ďalej v dedine, ale bez batohu sa mi kráča dobre. Vstupujem dovnútra a pýtam si dohodnuté potraviny. Chleba... nemáme. Pečivo...nemáme. 40 dkg šunky nakrájať ... máme iba 32 dkg... posledný centimeter sa nedá nakrájať, tak ho beriem v celku. Nie, nesťažujem sa. Som spokojný s tým čo nakupujem, ale pre upokojenie mysle si dám načapovať jedno zlatisté. Chlipkám si ho pred obchodo - krčmou (dva v jednom) a nastavujem tvár posledným lúčom dnešného dňa. Je tu rozprávkovo.

Po návrate na ubytovanie nastane “večerná klasika” v podobe sprchy, prania, večere. Večeru absolvujeme v reštaurácii nášho ubytovania a za odmenu si nadelím sladký dezert.

Mlsota po večery
Mlsota po večery (zdroj: Pavol Krajč)

Všetko to zalejem pivkom. Marek uprednostňuje čaj, lebo ho pobolieva hrdlo. Po zhasnutí posledných lúčov dnešného dňa sa aj my presúvame na izbu a postupne zhasneme. Brú.

Skryť Zatvoriť reklamu