15.deň : Nízke Tatry sú buď nepredstaviteľne krásne, alebo nepredstaviteľne nepríjemné
Dátum
7.7.2017
Trasa
Čertovica, motorest (1238) - Kumštové s. (1547) - Králička (1710) - Ch.gen.M.R. Štefánika (1730) - Rázc. na Krúpovo s. (1760) - Krúpovo s. (1910) - Demänovské s. (1780) - Chopok, rázc. (1995) - Dereše, rázc. (1945) - S. Poľany (1840) - Poľana (1885) - Krížske s. (1780) - Kotliská (1925) - Chabenec (1955) - Malý Chabenec (1780) - Nad s. Ďurkovej (1745) - S. Ďurkovej (1705)
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas
27,20 km / 1795 m / 09:53:06 hod. / 06:50:53 hod. (čas chôdze)
Cesta na Štefáničku pod Ďumbierom
Ráno 5:00 hod. a ozval sa zvuk budíka. Mrvíme sa v posteliach. Dnes chceme prísť až po útulňu Ďurková a tak máme naplánovaný odchod na 6:00 hod. Ranné balenie je mierne bolestivé, lebo za oknom je vidieť sychravé počasie plné oblakov. Nikomu sa veľmi nechce ísť z teplej izby, ale nakoniec sa stretávame pred penziónom v dohodnutom čase.
Pokiaľ čakám na zvyšok našej oklieštenej partie, Andyho a Mareka, tak sa dávam do reči s vyšportovaným chlapíkom. Na svojom batôžku má pripevnené štartovné číslo udalosti “1000 míľ”. Čítal som o tom, že sa to chodí na bikoch od najvýchodnejšej časti Slovenska po najzápadnejšiu časť Českej republiky. Je to parádny “maník”. Hovorí, že teraz má trošku fyzický problém, ale že na východe behal denne cez 80 km, čo je pre mňa nepredstaviteľné. Možno raz aj ja vyskúšam tento pochod. (Teraz je možnosť ho prejsť aj pešo).
Cestu na Lajštroch si skracujeme priamym výstupom pod zjazdovkou, aby sme sa vyhli mokrej tráve. Po zdolaní približne 400 výškových metrov sa dostávame medzi kosodrevinu. Tá nás našťastie chráni pred ľadovým vetrom, ale aj tak je nevyhnutné si obliecť teplejšie vrstvy. S Andym čakáme na Mareka na vrchole Kumštového sedla ukrytí v kosodrevine.
Do skutočného Kumštového sedla, kde červenú križuje zelená značka, je to už len kúsoček (vrchol má rovnaký názov). Počasie je premenlivé. Občas sme v oblakoch a občas na výslní.
Nedá nám nevyužiť príležitosť sa odfotografovať pri dobrom počasí pri skalnom mestečku.
Po prekonaní Králičky sa nám otvára krásny výhľad na prvý cieľ dnešnej cesty - chatu genérála M.R.Štefánika, ktorú tu nikto nenazve inak ako Štefánička. Je to jedna z posledných chát tohto hrebeňu, kam sa ešte dopravuje tovar klasickým spôsobom pomocou horských nosičov. Obdivujem týchto ľudí. Horskí nosiči sem nosia na svojich pleciach až 100 kg náklady. Táto chata je najdlhšie prevádzkovanou horskou chatou v Nízkych Tatrách (vybudovaná 1924 - 1928).
Chata generála M.R.Štefánika (Štefánička)
Táto chata bola premenovaná v 50. rokoch (do 90. rokov) na počesť povstaleckých bojovníkov naChatu hrdinov SNP. Spomienky na boje pripomína aj exponát v blízkosti chaty.
Jóóój. Ďakujem našim predkom za túto chatu. Je to balzam na dušu aj telo. Aj napriek studenému počasiu sedíme na lavičke vonku a chlípeme horúci čaj. Zajedáme to slaninkou a klobáskou. Túto dobrotu nám priniesol včera Jožo (Ivkov brat) na Čertovicu. Prežúvajúc, mu za ten skutok blahorečíme.
Cesta na Kamennú chatu (Kamienku) pod Chopkom
Sýti a napojení hádžeme batohy opäť na chrbát. Letmým kývnutím hlavy sa lúčime s chatou a jej obsluhou. Čaká nás cesta na Chopok, ale radi by sme odbočili aj na velikána Ďumbier (je to samostatná odbočka). Po pár metroch nám hory ukazujú svoju nevyspytateľnú tvár. Počasie sa prudko mení a už po pár minútach sa cítime ako pod prudko pustenou sprchou. Je to “plušť”, a tak ideme v husom pochode, dohliadajúc na päty kráčajúceho pred sebou. Bičuje nás prudký dážď do očí, a to spôsobuje našu nepozornosť. Na rázcestí na Krúpovo sedlo sa necháme zlákať ľahšou cestou po modrej značke. Až keď je klesanie príliš výrazné, tak si uvedomujeme náš omyl. Čo sa dá robiť, otáčame naše kroky späť a kráčame pár sto metrov na miesto zlého odbočenia. Tu je krásne vidieť, že hory sú nevyspytateľné. Išiel som túto cestu už snáď 30 krát a predsa som teraz poblúdil.
Na Krúpovom sedle sa pre nepriazeň počasia rozhodujeme nenavštíviť Ďumbier. Je vidieť iba na pár metrov a počasie je naozaj neznesiteľné. Ďalšiu cestu na Kamienku si “užívame” po svojom. Utopení v svojich vlastných myšlienkach kráčame po neuveriteľnom kamennom chodníku. Tento chodník vybudovali za socializmu mladí ľudia na letných aktivitách. Doteraz mi nie je jasné, ako to mohli vybudovať bez použitia ťažkých mechanizmov. Však niektoré z tých kameňov určite vážia aj niekoľko sto kíl.
Po čase sa počasie na chvíľku umúdrilo. Kým sme prišli na Kamienku, tak nás ešte niekoľkokrát poriadne opralo. Vstupujeme do Kamienky mokrí až na kožu. Topánky nám opäť spievajú známu pesničku: “Čvacht-čvacht. Čvacht-čvacht”.
Kamenná chata pod Chopkom
Vchádzame do tretej najvyššie položenej horskej chaty na Slovensku - Kamennej chaty, ktorú poznáme pod skráteným názvom Kamienka. Vyššie položené horské chaty sú už len Chata pod Rysmi a Téryho chata. Zlé počasie do útulnej chaty nahnalo hromadu ľudí. Interiér je plný schnúco-chtivých bytostí. Všetky miestečká na vysušenie vecí sú plné, ale ochotný pán nám urobil miesto pri jeho stole. Skladáme sa a nadeľujeme si poriadny obed. Tu sa proste nedá vynechať buchta Chopok. Je to obrovská parená buchta preliata pudingom. Na jej vrchole sa týči maličká vlajočka.
Chatu práve prerábajú - rozširujú. Preto je prostredie v okolí chaty ako na stavenisku. To však priamo korešponduje s najbližším prostredím okolia Chopku. Po výstavbe lanovky až na Chopok sa zodpovední ľudia rozhodli, že bude dobré postaviť aj asfaltku. Brrrrr. Kde sú tie časy, keď si sem človek musel poctivo vyšlapať ?
Najedení a skoro spokojní (stále sme mokrí) sa dávame do debaty so spolu-sediacimi. Už sú tu pár hodín. Sú veselí a zhovorčiví. Po ceste z útulne Ďurková ich tiež chytil dážď, a tak tu sedia už niekoľko hodín.
Cesta na Chabenec
Sledujeme ako sa vyvíja vonku počasie. Po nejakej hodinke prestáva pršať, preto využívame túto vzácnu chvíľku a pokračujeme v našej ceste. “Bodaj by už nepršalo, bodaj by už nepršalo, bodaj by už nepršalo” šomreme si tichúčko pomedzi drkotanie zubov. Naše prosby zrejme nie je počuť v silnom vetre, ktorý začal fúkať asi desať minút po opustení teplej chaty. K vetru, ktorý bol na hranici orkánu, sa pridáva ešte dážď. To asi preto, aby si tieto hory dokázali, kto tu je pánom. S Andym pokračujeme až na Poľanu, kde si nachádzame miestečko v závetrí. Ja netrpezlivo vybieham na hrebeň a vyzerám Mareka. Nie je dobré opúšťať kamaráta na dlhšie v tomto nečase. Stať sa môže hocičo.
BUCH. Padol mi kameň zo srdca, keď som zbadal červený návlek na batohu. Nič sa mu nestalo, a tak ďalej už pokračujeme spolu. Nerád by som riešil nejakú nepredvídanú situáciu. Ideme vzorne v husom pochode a zvažujeme každý krok. Však pád by mohol všetko skomplikovať. Pod Chabencom stretáme v závetrí párik Holanďanov. Dievčina v krátkych nohaviciach s krvavými kolenami. Popýtame sa či nepotrebujú pomoc a po odmietavej odpovedi pokračujeme ďalej.
Posledné stúpanie na vrchol a nastáva zázrak. Akoby bičom plesklo. Prestáva pršať a fúkať. Sme v inom svete.
Ďalšie pozvoľné klesanie cez Malý Chabenec až po útulňu Ďurková je relatívne prechádzka. Po otvorení dverí zisťujeme, že tu je skoro prázdno. Rýchlo sa prezliekame, dávame sušiť veci a objednávame si večeru. Polievka nás rýchlo prehriala a ako druhý chod dostávame porciu mäsa s cestovinou. Dávame si nejaké to pivo a medzi tým nás pán chatár ubytováva.
Na povale je urobené “letisko” z matracov, a nám prideľuje 3 miesta v pravom kúte. Letisko je rozdelené dvoma cestičkami na tri rady “pristávacích plôch”. Je to exkluzívne miesto pripravené na spanie.
Ufff, dobre sme sa najedli. Andy, zmorený dnešnou etapou, sa presúva spať. Prisadol si ku nám chalanisko, (prepáč, zabudol som Tvoje meno:(- ak toto čítaš, ozvi sa ), ktorého sme stretli už v útulni Andrejcová. Potom sme ho stretli v Priehybke, kde raňajkoval so svojou družinou (manželka a syn) makovník. Odvtedy ho voláme pracovne “Makovník”. Stretol som ho ráno na Čertovici ako odprevádza manželku a syna na autobus - zo zdravotných dôvodov predčasne skončili. Chalanisko je výnimočný. Chodí po horách s drevenými palicami a cyklistickými rukavicami. Proste nezabudnuteľné.
Ja si s Marekom krátime chvíľku hraním šachu. Prvú partiu náhodou vyhrávam a tesne pred mojou prehrou v druhom kole príde chatár a zavelí : “Kto má ubytovanie hore, tak do 10 minút nech sa presunie do spacej časti ! O chvíľku príde 30 ľudí, ktorých musím tu dole uložiť, dodáva vysvetlenie”. Ako povedal, tak sa stalo. O chvíľku sa skoro potme a v lejaku dovalilo 30 vysokoškolákov s dvoma vedúcimi. “Obdivujem” ich odvahu. Vonku sa zase čerti ženia - leje akoby do rána pred útulňou chcel ten hore more vyrobiť...
Nič nám iné neostáva, ako sa riadiť príkazom. Prechádzame na povalu, babušíme sa do spacích vakov a ..... po “brú noc” zasadol na naše viečka spánok.
