Cesta hrdinov SNP - Časť šestnásta: Koniec Nízkych Tatier a ich nevyspytateľnosť

 

16.deň : Nízke Tatry menia svoj šat každú hodinu

Hrebeň a jeho rôznorodosť

Vstávame. Je 5:30 hod., a to je posledný deň turistiky pre Andyho, ktorý sa rozhodol skončiť svoje putovanie na Donovaloch. Má problém s achilovkou a bedrovým kĺbom. Zhrabneme veci a presúvame sa pred útulňu, kde je už pomerne živo. V spodnej časti, kde boli ubytovaní vysokoškoláci, ostali iba presunuté stoly. Vyrazili na dnešnú túru už o 5:00 hod. Pekne úhľadne naskladáme veci do batohov a dáme si raňajky z vlastných zásob, ktoré zalejeme kávičkou a čajíkom. Spoločnosť nám robí krásny výhľad do doliny, kde sa rozlieva inverzia. Je ešte pomerne chladno a obloha je nevyspytateľná. Uvidíme, čo nám dnešok prinesie.

Po krátkej rozlúčke s útulňou a jej obsluhou nahadzujeme batohy na chrbty a kráčame smer hrebeň. Náš tep sa zrýchľuje, ale už o pár minút sme na hrebeni. Vraciame sa ešte pár sto metrov späť po hrebeni, aby sme opísali smerovník v sedle Ďurkovej. Túto časť cesty dôverne poznám, a tak sa mi ide dobre. Dúfam, že počasie vydrží aspoň po Veľkú Chochuľu, ktorá je našim dnešným najvyšším kopcom.

Hrebeň je nádherný. Obdivujeme, ako sa prevaľujú oblaky. Každú chvíľu sa mení počasie. Raz je krásne slnečno a o pár minút už zase ideme v oblakoch. V chvíľkach, kedy nám hory dovolia nazrieť aj ďalej ako za vlastný nos, vidíme ďalších pocestných. Na ľavej aj pravej strane hrebeňa sa nám ukazujú výhľady do dolín. Ešte v nich panuje ranná inverzia, ale po pár hodinách ju vietor rozfúka.

Z Latiborskej hole sa nám naplno ukazuje kopec Veľká Chochuľa. Kocháme sa pohľadom a zatiaľ sa nikam neponáhľame. Andy počúva môj minuloročný príbeh o prasknutej plechovke piva. Minulý rok, keď som tadeto išiel, som tu na smerovníku sušil spacák. Pri výstupe som zistil, že mám mokrý chrbát a “vonia” od piva (plechovka mi praskla v batohu). Bol som nútený zavesiť spací vak do vetra a trošku ho vysušiť. Po silnejšom zafúkaní mi však spadol do kaluže vody. To som si vtedy pomohol...

Cestou na Košarisko ideme cez krásne hole a lúčky. V tomto období sú obsypané kvetinkami, ktoré sa kyvkajú v silnejúcom vetre.

Na Košarisku si dávame chvíľku oddych. Dobehli nás dvaja Poliaci, ktorých sprevádzal pes. Podľa ich rečí sa k nim pridal niekde v doline a teraz im robí spoločnosť už niekoľko hodín. Poslušne za nimi kráča a nenechá sa odplašiť. Som zvedavý, či ho ešte dnes niekde stretneme.

Sme tesne pred posledným výstupom na Veľkú Chochuľu, ktorá sa striedava zakrýva a odkrýva bielou perinou.

Po ceste ideme okolo množstva pamätných tabúľ a pomníkov. Sú to mementá na to, aby sem si dávali na seba väčší pozor. Už nejeden človek tu doplatil na svoju nepozornosť, alebo nepriazeň počasia.

Výstup na najvyšší kopec dnešného dňa nie je až tak náročný, ale trvalé stúpanie preverí stav našich pľúc na 100%. Kráčame hore a tým sa aj zhoršuje počasie. Je nepríjemne chladno a mám pocit, že každú chvíľu môžu prísť ťažké mračná, ktoré nás zalejú vodou.

Na Prašivú to je už len skok po celkom príjemnom chodníčku. Nedá nám sa nevyštverať až na samý vrchol kopčeku, ktorý je kúsoček mimo chodníka. Ide o kopec plný väčších kameňov, na ktorých sa počas dobrého počasia vyhrievajú ľudia.

Po prekonaní Prašivej začíname klesať. Je to nepríjemné klesanie dlhé vyše 2 km. Cesta vedie najprv pomedzi prerastenú kosodrevinu. Voda, ktorá sa tu valí počas dažďa, vymyla hlboké zárezy priamo na chodníku. Občas musíme zoskočiť aj 50-60 cm, čo vôbec nerobí dobre našim kolenám. Neskôr chodník klesá cez les, kde stretáme ďalších a ďalších turistov. Únavné klesanie končí v Hiadeľskom sedle. Je tu prístrešok na prenocovanie. Horná časť je letisko a v spodnej časti sa nachádzajú dva veľké stoly olemované lavičkou. Tie sú dosť široké a poskytujú dostatočný komfort na prespanie.

Dnes tu však neprespíme. Určili sme si toto miesto na obed. Rozkladáme naše “nádobíčko” na varenie a kuchtíme o stošesť. Dobre najedení ešte oddychujeme. Naraz sa ochladí, obloha sčerná a vyleje na nás obrovské množstvo vody. Do prístrešku postupne prichádzajú ďalší turisti. Prívalový dážď nemal dlhé trvanie, a tak sme po pár desiatkach minút zase osameli. My si ešte počkáme, kým vetrík a slniečko aspoň trošku osušia trávu.

Donovaly na dohľad

Chodník na Kozí chrbát je nepríjemný. Prudký, podmáčaný kopec spôsobuje šmýkanie sa. Občas ideme krok hore a dva dole. Nakoniec sa vyštveráme na vrchol a cez zostup cez sedlo Hadlianky opäť mierne vystúpame až na Kečku. Tu sa pomerne dobré počasie zase prudko mení. Nestihneme ani navliecť návleky na batohy a už sa na nás valí voda.

Rýchlo bežíme do blízkeho lesíka, kde pod stromom prečkáme najväčší príval vody. Ďalšie klesanie na Vrchlúku a Donovaly je príjemné. Vedie po zvážnici, ktorá je popretkávaná cyklistickými a bežkárskymi chodníkmi.

Blížime sa k civilizácii. Je to cítiť na každom kroku. Postupne vidíme viac a viac ľudí. Po prejdení hranice Polianky stretáme na asfaltke, na ktorú sme sa napojili, množstvo áut.

Na Donovaly prichádzame tesne pred 18.00 hod. Bežíme do obchodu, ktorý zatvárajú o desať minút a dokupujeme potrebné potraviny. Potom sa presúvame do neďalekej koliby, kde si objednávame zaslúženú večeru. Andy si ju však nestihne vychutnať. Autobus mu ide už o pár minút, a tak mu ju balia do termo-obalu. Vychutná si ju až po ceste do Bratislavy.

Odprevádzam ho na zástavku a lúčim sa s ním. Som naňho hrdý. Zvládol jedno z našich najkrajších pohorí počas nie ideálneho počasia. Verím, že sa sem ešte niekedy vráti a zamiluje si ho tak isto, ako ja. Pevný stisk ruky a už smutne hľadím na zadné svetlá autobusu.

Vraciam sa k Marekovi a mojej 700 gramovej porcii halušiek, ktoré ma už čakajú na stole. Postupne ich presuniem do žalúdka a zalejem zlatým mokom. Je čas myslieť na prespanie. Máme dohodnutý nocľah v penzióne asi 1,5 km od koliby. Nechce sa nám moc klesať, a tak sa ešte rozhliadame po niečom inom. Priamo nad obchodom nachádzame možnosť prespania, ktorú využívame.

Presúvame sa na izby. Opäť máme každý svoju. Postupne spáchame očistu tela, vecí a nakoniec aj duše. Za oknom pomaličky padá súmrak. Je čas myslieť na spánok. Zajtra nás čaká ľahší deň. Našim cieľom je známy horský hotel Kráľova studňa. Očká klipkajú a tak si prajem... Brú.