Dátum: 14.1.2018
Zoznam dosiahnutých vrcholov:
Trasa:
3D: https://www.relive.cc/view/1356705539
Cestovanie do Novej Bane
Je ešte zimné obdobie. Slnko vychádza príliš neskoro a zapadá za horu príliš skoro. Rozhodnutie, na ktorý vlak sa ráno vybrať, bolo jasné. Čím skôr, tým lepšie. Našiel som si priamy spoj do Novej Bane s odchodom 6:01 hod. Po príchode na perón vstupujem do najbližšieho vagóna, kde je tma a strašná zima. A tak plynulo pokračujem prázdnymi chodbičkami až po kupé, ktoré je prázdne a dobre vyhriate.
Sadnem si k oknu a netrpezlivo čakám, kedy výpravca odpíska začiatok môjho výletu. Pííííísk. Hrk-hrk-hrk. Vlak sťažka zahrkoce a kolesá sa začínajú točiť smerom na východ našej krajiny. Vo vlaku je prázdno. Jediný, kto ma príde pozrieť je pani sprievodkyňa, ktorá mi označí lístok. Cesta do mojej cieľovej stanice ubehne rýchlo. Cez okno sledujem prvé slnečné lúče, ktoré zažnú svetlo dnešného dňa.
Cez Novú Baňu do Bukoviny
Vystupujem spolu s ďalšími dvoma spolucestujúcimi. Jeden z nich je milý deduško. Veselo sa rozpráva s chlapcom stojacim vo dverách vlaku. „Mám tu jednu flaštičku, ale tú Vám nemôžem predať. Idem na oslavu a nemal by som im čo dať...“ kričí za chlapcom. Ďalšia spolucestujúca je dievčina. Rázne kráča pred opustenú stanicu, kde nasadá do auta so zapnutým motorom. Po zvítaní sa opúšťa stanicu smerom do neznáma...
Je ráno tesne po ôsmej a mrazivý chlad sa drzo zahryzne do mojej pokožky. Tuhšie skrčím hlavu medzi plecia a zrýchľujem krok. Kráčam do centra Novej Bane. Toto mestečko prešlo najväčším rozvojom v čase, kedy sa tu ťažili drahé kovy. Rodná dedina môjho otca je hneď za protiľahlým kopcom. Je to voľakedy známe kráľovské mestečko Pukanec, ktoré moje deti vtipne „americky“ premenovali na Popkorn. Hneď pri stanici začínam sledovať červenú značku, ktorá ma bude sprevádzať celý deň.
Ulice sú prázdne a poprášené čerstvým snehom. Vzduchom sa šíri chlad a zubaté slnko len nesmelo vykúka spoza oblakov. Pred obchodným strediskom sa mení smer značky doľava. Postupne stúpam nad dolinu a v miestnej časti Záhrb predbieham trojicu turistov. Pozdravíme sa a ja pokračujem v mojom tempe. Cesta vedie komfortnou zvážnicou a kľukatí sa ako had v tráve. Popri ceste sa občas objavujú kríže a iné symboly kresťanstva.
Čím vyššie idem, tým viac pribúda snehu. Je to však také pohodové kráčanie. Nie je ho veľa a robí krajinu zaujímavou. Po prekonaní menších kopčekov prichádzam na okraj obce Bukovina. Najprv míňam samoty, ktoré zdobia reliéf krajiny. Tu sa napájam na asfaltku, ktorá ma vedie do stredu obce. Obchádzam stádo kráv, ktoré nemo stoja na zasneženej lúke a pozorne ma sledujú.
Pokračujem do centra dedinky, kde presne o desiatej zvolávajú kostolné zvony na omšu. Mlčky prechádzam okolo kostola. Ľudia postávajú aj vonku a vzdávajú chválu Pánovi. Hned za kostolíkom upúta moju pozornosť zdobený plot. Je vidieť, že ho ľudia zdobili s láskou a vkusom pre domáce umenie. S Bukovinou sa rozlúčim fotkou krásnej studne. Stúpam do mierneho kopca, ktorý je celý „pocukrovaný“ a vytváram na chodníku prvé stopy.
Veľký Inovec
Mojim dnešným cieľom je Veľký Inovec. No Slovensku máme niekoľko kopcov s názvom Inovec. Ten, ktorý navštevujem ja často, je Považský Inovec. Veľa rokov späť sme s mojimi priateľmi založili tradíciu „akcia Inovec“. Je to jedna z mála akcií, kde aj „usedení kamaráti“ zbalia caky-paky a vyberú sa do prírody. Počet ľudí sa na tejto akcii z roka na roka znižuje, ale zlaté jadro stále ostáva...
Dosť slov o Považskom Inovci. Vráťme sa na Pohronský Inovec. Veľký Inovec je najvyšším vrchom Pohronského Inovca s výškou 901 m.n. m. Jeho vrchol je prírodnou pamiatkou vďaka bralnatému reliktu andezitového prúdu, z ktorého je čiastočný výhľad.
Skôr ako dosiahnem tento vrchol sa však musím vyškriabať na Loksovu lúku. Tá ma víta krásnym romantickým prostredím, kde panuje pokoj a kľud. Na lúke je vybudované pekné oddychové miesto pre turistov. To je však vzdialené od značkovaného chodníka, a preto sa k nemu nevyberiem.
Okolité lesy sú pokryté námrazou a čerstvou snehovou perinou. Červená značka vedie priamo cez lúku. Na jej konci stojí smerovník, ktorý opäť mení smer doľava. Začínam mierne stúpať po pohodovej zvážnici. Tu už je viacej snehu, dokonca aj toho minuloročného. Najvyšší vrchol Pohronského Inovca už mám na dohľad. Na lúke sa ešte zastavím a obdivujem nádherné zimné rastlinky. Po ich zdokumentovaní začínam zdolávať posledné mierne stúpanie. Stretnem prvého turistu. Pozdravíme sa a ja po pár metroch dosiahnem ďalší z mojich cieľov: Veľký Inovec. Jeho vrchol je vlastne veľké skalisko, z ktorého je obmedzený výhľad do doliny. Fúka tu nepríjemný ľadový vietor, a tak len rýchlo pofotím a vydám sa na cestu do doliny.
Chata Inovec
Zostup z Veľkého Inovca je bezbolestný. Žiadne prudké klesania. Už po pár desiatkach metrov sa ukazuje lúka, na ktorej čnie veľký stožiar. Neďaleko neho je sväté miesto. Rozmýšľam, či sa vydať doľava na chatu, alebo doprava na Zlaté Moravce. Kontrolujem hodinky a zisťujem, že čas mám dobrý. Ešte nie je ani jedenásť hodín. Moje kroky preto smerujú ku vzdialenej chate Inovec. Pri vyhľadávaní na webe si ju netreba pomýliť s chatou Inovec na Považskom Inovci. Táto chata je oproti svojej vzdialenej sestre v omnoho horšom stave. Nebola zrekonštruovaná a vládne tu duch starých čias.
Vchádzam dovnútra, kde už sedia asi štyria chlapi, ktorí veselo diskutujú. Ťažko mi je odhadnúť, kto z nich je chatár. Vládne tu absolútna pohoda. V miestnosti pobehuje psík, ktorý mi neskôr na kus cesty bude robiť spoločníka. Objednávam si za jeden kalíščok ohnivej vody a jeden čaj. Šup ho tam! Pálenka zahreje a s čajom si sadám k stolu. Pozerám televízor, kde práve vysielajú dokumentárnu reláciu o výšľape na Veľký Kriváň, kde som bol pred pár dňami. Osadenstvo celú reláciu vtipne komentuje. Ja sa len usmievam popod „bajúz“. Odchlipkám si svoj čajík, ktorý ma príjemne prehrial a nahadzujem na chrbát batoh. Otváram dvere a popod nohy mi prebehne psík. Otáčam sa zvedavo na chatára, že čo s ním. Ten len kývne rukou a povie: „Vybehá sa a vráti sa“.
Opúšťam chatu s novou spoločnosťou. Občas sa zastavíme a pohráme sa. Psík mi robí sprievod až do Inoveckého sedla, kde naňho musím prudko zakričať : „Domov !“. A tak hodí na mňa smutný psí „kukuč“ a pomaličky, neochotne sa zberá späť ku chate. Občas sa zastaví a obzrie, ale ja nekompromisne ukazujem prstom, kam má ísť.
Cez Obycké lúky do Zlatých Moraviec
Postupne klesám po zvážnici, pričom zprava obídem kopec Drienka. Tu stretnem cyklistu, ktorý vytrvalo tlačí svojho oceľového tátoša na vrchol. Postupne klesám lesom až po Obycké lúky, kde sa obzor opäť otvorí a ponúkne krásne výhľady do blízkeho kraja. Po lúke sú akoby porozhadzované chatky, ktoré ale momentálne vyzerajú opustené. Cez lúku klesám až k potoku. Prebrodil som sa cez neho a mierne stúpam na Prosný vŕštek, ktorý je asi mojim posledným dnešným stúpaním. Postupne klesám zvážnicou smer Žitavany a Zlaté Moravce.
Po ceste ešte natrafím na poľovnícku chatu. Jej okolie by bolo vhodné na núdzové prespanie, alebo grilovačku v prírode. Tu sa však veľmi dlho nezdržiavam. Klesám, klesám, klesám. Nekonečná a relatívne únavná klesajúca cesta. Z letargie ma vytrhávajú balvany po mojej ľavici. Je to akoby sa tu čerti ženili a porozhadzovali balvany po celom lese.
Križujem ďalšiu zvážnicu. Na križovatke je pribitý na kríži maličký Ježiško, ktorý spôsobí zázrak. Zrazu sa zmení zimná nálada na jarnú. Začína svietiť slniečko a po pár prejdených metroch nie je po snehu ani chýru ani slychu. Na chodníku sa začína dokonca objavovať aj čerstvá zeleň a všade prítomný mach premaľováva krajinu z bielej na zelenú. Zelená farba sa strieda s hnedou a vzduch je plný jari.
To, že sa blížim k civilizácii mi pripomenie párik, ktorý ide oproti. Pomalá nedeľná prechádzka. Opúšťam les a naskytne sa mi pohľad na neďaleké Zlaté Moravce. Prechádza okolo plotu, ktorý chráni majestátny dom. Tu už je cesta plná blata a vody. Okolo mňa prejdú dvaja bikeri. Boli v lese a sú celí mokrí. Ale ich šťastný úsmev hovorí za všetko. Deň sa im vydaril. Jeden z nich je síce trošku „ufrflaný“ a sťažuje sa na blato, že má mokré a špinavé nohavice. Druhý mu pokojným hlasom vraví „ To sa operie, ... to sa usuší ...“. Lúčim sa s nimi a oni na dvoch kolesách rýchlo miznú v doline.
Kráčam k neďalekým domom v Žitavanoch. Prechádzam ešte okolo studničky Vršky. Je na kraji dediny, ale vodu momentálne neposkytuje.
Nasleduje tvrdý asfalt cez Žitavany až do Zlatých Moraviec. V meste zle odbočím a kvôli tomu nestihnem skoršie autobusové spojenie do Bratislavy. To mi však vôbec nevadí. Čakanie na nasledujúci spoj si spríjemním návštevou pivárne a cukrárne.
S plným bruchom piva a sladkých zákuskov prechádzam centrom Zlatých Moraviec k autobusovej stanici, kde ma už čaká pristavený tátoš. Ulovím si miesto v poslednom rade sedadiel a užívam si cestu do Bratislavy.
