Človek môže stratiť skoro všetko. Tieto straty však nemusia v zásade vždy skončiť smutne. Niekedy sa stane to, že po smutnom začiatku, vzrušujúcom priebehu, chaotickom vyvrcholení môže príbeh nečakane skončiť dobre a so šťastným koncom.
Niečo podobné sa mi stalo dnes ráno.
Príbeh začal strašne smutne. Zistil som že sa mi stratila ponožka a tak mi ostal v ruke iba jeden kus bez svojej dvojičky. Smutne na mňa pozerala a hovorila mi : „Nájdi mi môj pár, prosím“. „Nájdi mi ju aby som bola šťastná..., ja nechcem byť sama na svete“. Ponožka vedela to čo ju učili v škole pre ponožky. Vtedy keď ju tkali na strojoch a nekonečný klepot tkáčskych strojov jej vtĺkal do jej vlákien pravdu života. Pravdu ktorá znie, že keď stratí svoj pár, tak sa stane na tomto svete prebytočnou. Pravdu potvrdenú miliónom iných príbehov nešťastných ponožiek. Pravdu že už bude zbytočná. Ak stratí svoj pár, tak ešte chvíľku bude ležať niekde na poličke a bude dúfať, ale na koniec, keď na ňu napadá príliš veľa prachu, tak jej cesta bude smerovať do odpadkového koša a potom smer..... konečné riešenie. Skončí v kremačnej peci najbližšieho podniku OLO.
Občas vo svete ponožiek kolujú chýry o osirelých šťastných ponožkách, ale nikto ich nikde nevidel. Príbehy keď ešte našli uplatnenie v živote aj keď boli samučičké samé. Niektoré že vraj skončili v bábkovom divadle ako figúrky a upínali sa na nich desiatky radostných a šťastných detských očiek. Niektoré príbehy zase hovoria o novom spárovaní s inou, podobnou ponožkou. Ale už to nikdy nie je ideálny pár... Už to nikdy nebolo ako voľakedy.
A tak po smutnom začiatku nasleduje vzrušujúce pokračovanie. Začína sa veľké pátranie po stratenej ponožke. Najprv ju hľadám pod poličkou, ale tam nachádzam len pavúčika neúnavne tkajúceho svoju sieť. Pozerám do koša na špinavé veci či sa náhodou nechcela porozprávať so svojou kamarátkou z iného páru. Hrabem sa v kope vecí a.... zdá sa mi že ju vidím. Som strašne vzrušený, že nájdem čo som hľadal. Bola to planá nádej. Podobná veľkosť, rovnaká veľkosť, ale po otázke či ju nevideli, tak dostávam zamietavú odpoveď. Kde sa len mohla zatúlať ? Hľadám v každučkom kúte, ale bez výsledku. Taktu to ďalej nejde. Toto je chaotické hľadanie a ja si uvedomujem, že musím dať do toho trošku umu.
Kde som ju videl naposledy ? Bolo to keď som si pripravoval veci na cvičenie. Všetko som starostlivo skladal a ukladal do tašky. Nemôžem dopustiť aby sa mojou chybou skončil taký krásny vzťah dvoch nevinných ponožiek. Však oni si to nezaslúžia. Celý svoj život poslúchali a slúžili na čo boli stvorené. Celý čas sa k sebe s neskrývanou vášňou túlili a neposlušné nitky sa navzájom preplietali ako prsty milencov. Kam išla jedna, tak tam sa vybrala aj druhá. Hravo sa predbiehali pri chôdzi, alebo mĺkvo stáli vedľa seba a len občas sa nebadane na krátky moment dotkli. Keď sa blížil koniec dňa, tak sa išli povoziť na kolotoči a naraz boli zase voňavé a hebké. Starostlivé ruky ich opatrne položili vedľa seba a oni si celú noc šepkali aký krásny deň zažili, kde boli a na čo sa zase tešia.
Kam mohla ísť ? Ako to mohla urobiť svojej „pravej“ ? Ako ju to mohla nechať tak napospas ? Však boli také mladé... kúpil som ich iba pred nedávnom a hriali ma aj v tých najťažších situáciách.
Pozriem lepšie na tašku kde som ukladal veci a vyriešil som záhadu stratenej ponožky. Pri vkladaní do tašky som nevenoval dostatočnú pozornosť tomuto šťastnému páru a nechtiac som ho rozbil. Jedna z nich mi asi nebadane vykĺzla a chytil ju zlý suchý zips svojimi nebezpečnými pazúrikmi. A tak nepomohlo ani keď som zdvihol tašku, lebo zips ju nechcel pustiť. S radosťou sa zahryzol do jej hebkej pokožky a už ju nepustil. Srdiečko mi šťastne zabúchalo a po vyhladení raniek od suchého zipsu som ju opatrne položil k prvej. Šťastne sa k sebe pritúlili a šepkali si svoj ponožkový príbeh....
Tento príbeh ako jeden z mála mal šťastný koniec.
