Keď som bol dieťa, tak mi zúbková víla vždy niečo priniesla. Vypadol mi zúbok a ja som ho starostlivo uložil do malého vrecúška a dal si ho pod vankúš. Nevedel som sa dočkať rána. Nesklamala nikdy... vždy ma od nej čakala malá pozornosť ako protiváha k odobratému zúbku.
Odbalil som si sladkú pozornosť a hovorím si „Ako fajn že existuje zúbková víla“.
Už som dospelý a na zúbkovú vílu verím naďalej. Vypíšem si priepustku a bežím k šéfovi, aby mi ju podpísal. Po úspešnej tortúre ho na tretíkrát nachádzam a dostanem vytúžený podpis na priepustku. A tak zapínam dochádzkový systém, kam zaznamenávam svoju neprítomnosť. V rýchlosti ešte zapínam „Outlook“ a dávam si oznámenie o neprítomnosti v práci. Následne bežím čo mi sily stačia na autobus... Nestihol som ho. A tak trpezlivo čakám na ďalší spoj. Ten meškal. Tlačím sa na masu ľudí s úsmevom na perách a odstojím si hodinku na jednej nohe, a to nie vlastnej. Konečne som vypadol z autobusu na potrebnej zástavke. Šuchcem sa do čakárne, kde na pozdrav neodpovie ani stolička. Trpezlivo čakám desiatky minút a pozorujem ako ľudia bojujú o svoje poradie. Konečne to prišlo. Sedím v kresle a otváram ústa. Do úst mi razom pribudne kopa vaty a tampónov.
Padla otázka : „A s čím máte problém ?“
V snahe odpovedať čo najčistejšie zablabocem: „toa moa neusťastnoa šeskoua doe“...
Zapína sa vŕtačka a ja krčím obočie s čelom. Konečne prišlo ticho... dovŕtané a opravené. Spokojne si beriem priepustku - starostlivo opečiatkovanú.
„Ďakujem“ hovorím.
A na to p. doktorka povie: „Ešte Vás poprosím 40€“.
Spokojný zaplatím, nevyžadujúc potvrdenku v nádeji, že si tým nepokazím nadobudnuté vzťahy. Opäť bežím na autobus.. opäť preplnený autobus plný spotených tiel. Utekám do práce a ruším svoju neprítomnosť v „Outlooku“, aktualizujem stav v dochádzke a opečiatkovanú priepustku starostlivo odnášam na personálne oddelenie. Opäť raz som to zvládol.
Hovorím si „Ako fajn že existuje zúbková víla“.
