1.deň: cestovanie a prvý deň na nohách
Dátum : 23.6.2017
Trasa : Dukliansky pr. (500) - Pod Zvezlom (395) - Pod Javorom (435) - Vyšná Pisaná (355) - Nižná Pisaná (315) - Kapišová (255) - Nižná Jedľová (285) - Svidník (230) - Hora (460) - Ostrý vrch (585) - útulňa Čierna hora (667)
Vzdialenosť :36,77 km
Čas : 11:21:03 hod. / 7:25:21 hod. (čas chôdze)
Prevýšenie : 1.112 m
Garmin :https://connect.garmin.com/modern/a...
Cestovanie
Počas plánovania som hľadal čo možno najlepší spoj Bratislava > Dukliansky priesmyk. Ako najvhodnejšia alternatíva mi vyšiel nočný spoj Bratislava > Kysak lôžkovým vozňom a ďalej autobusom do Svidníka a ďalším spojom priamo do Duklianského priesmyku.
V časovom predstihu som vyrazil na hlavnú železničnú stanicu. Batoh pekne naložený vážil 23,6 kg a ja som stále rozmýšľal čo som zabudol a čo som zobral navyše. Adrenalín mi pulzoval v žilách a nohy sa už nevedeli dočkať prvých kilometrov. Nakoniec som moju dilemu o potrebných veciach uzavrel starým múdrom : “Čo nemáš - nepotrebuješ”.
Po príchode na stanicu som pozrel na žalostný stav stanice a chvíľku som pozoroval ľudských mravčekov, ktorí sa aj o tejto pokročilej dobe hýbali sem a tam. Blížil sa čas odchodu vlaku 23.45 hod., a tak som pozrel radenie vozňov a sviežim tempom som sa vybral na perón, kde ma už čakal pristavený oceľový tátoš.
Moja taktika presunu bola, že sa v noci aspoň trošku vyspím a tak som si kúpil lístok do ležadlového vozňa. Po zaevidovaní sa u pani vedúcej vozňa, som si prebral prádlo a vybral sa hľadať moje kupé. Pri kúpe lístka som si mohol vybrať strednú, alebo vrchnú posteľ. Vybral som si vrchnú. Mea culpa. Bol krásny teplý deň a v kupé bolo asi 40 stupňov, čo malo za následok, že už po pár minútach som bol mokrý ako myš.
Cestovanie bolo bolestné vzhľadom na teplotu a dĺžku ležadla, ale nakoniec sa mi podarilo na pár minút zavrieť oči.
O 4:30 hod. som sa zobudil, pomaličky sa presunul na chodbu a čakal na príchod do stanice Kysak. Vlak mal asi 10 minút meškanie a ja som v hlave spriadal plány, čo urobím, keď nestihnem autobusový prípoj do Svidníka.
Po vystúpení z vlaku som rýchlo zistil, že sa počasie zmenilo. Ochladilo sa na asi 15 stupňov. Autobusový prípoj vzorne čakal a tak som rýchlo nastúpil s myšlienkou, že o pár dní tu opäť budem. Cesta do Svidníka bola upršaná, ale príjemná. S túžbou v očiach som pozeral na krajinu, ktorá ma vítala týmto uplakaným spôsobom.
Prestup na prípoj do Duklianského priesmyku bol bezproblémový. V autobuse nás sedelo iba pár, ale nakoniec som ostal sedieť v autobuse sám. Z autobusu som vystúpil o 8:00 hod. a privítalo ma počasie aké si pamätám z pred pár desaťročí keď som tu bol naposledy. Akoby tu obloha trvácne plakala nad stratenými životmi ľudí, ktorí tu padli pri oslobodzovaní našej krajiny. Obloha plakala plným priehrštím a ja som sa rozhodoval čo ďalej...
Prvé kroky
Mal som čas a bol som plný elánu a tak moje prvé kroky smerovali na vyhliadkovú vežu, ktorá sa hrdo týči nad týmto priesmykom. Vyhliadková veža bola postavená na pôvodnom mieste pozorovateľne, ktorá tu stála počas Karpatsko-duklianskej vojenskej operácie. Otvárali ju až o 9:00 hod., ale cestička viedla pekne do kopčeka a tak som tam dorazil skoro o 8:45 hod. Mal som šťastie, lebo práve pán, ktorý odomykal. Ochotne mi dal razítko do môjho zápisníku a vyviezol ma výťahom do rozhľadne, kde mi dal krátky 15 minútový výklad o bojoch, ktoré tu boli počas II.svetovej vojny. Niektoré informácie boli pre mňa zaujímavé. Ako napríklad tá, že pri dobíjaní 2.línie obrany bola niekoľkohodinová delostrelecká príprava, ktorá jeden kopec znížila o celých 8 metrov.
Po prehliadke exponátov múzea a samotného priestoru bojov z veže moje kroky konečne viedli smer Svidník. (Vyhliadková veža je opačným smerom cca 1,5 km). Ako prvý pamätník navštevujem “Pamätník príslušníkom 1. Československého armádneho zboru”, kde vládne ticho a pokoj. V duchu vzdávam česť všetkým vojakom, ktorí sa už nevrátili domov z tejto nezmyselnej vojny. Aj nebo sa umúdrilo a prestalo pršať...
Červená značka, ktorá bude mojím spoločníkom na niekoľko týždňov vedie popri asfaltke a množstve vystavených exponátov v prírode z druhej svetovej vojny.
Pri exponátoch diel a húfnic sa mení smer cesty a zároveň sa mení aj terén. Z asfaltky sa mení terén na rozbahnenú lesnú cestičku. Začínajú moje prvé kroky v bahne, ktoré sa stane charakteristickým na najbližších pár dní. Obchádzam kopček Zvezlá a Čierťaž a na dohľad je už dedinka Medvedie, kde stretám milého pána na dôchodku s ktorým ostanem par minút v milom rozhovore. Pri smerovníku stretám prvých SNPčkárov, ktorí idú túto krásnu magistrálu na etapy. Moje kroky idú mimo značky, aby som si obzrel dedinku. Dedinka je tichá a prázdna, ale objavujem krásny drevený kostolík.
Smerujem opäť po asfaltke cez dedinky Vyšná Písaná, Nižná Písaná až do Kapišova. Toto údolie je pod názvom “Údolie smrti” a je plné exponátov v prírode. Čo je nepríjemnejšie, tak to je to, že opäť sa obloha otvorila a na mňa plným priehrštím padajú nekonečné litre vody. A tak sa navliekam do bundy a vytrvalo kráčam až do Kapišovej. Po ceste počas dažďa sa pristavuje pri mne auto odkiaľ sa spoza okienka na mňa usmieva chlap a ponúka bezplatný odvoz. Hrdo odmietam s tým, že toto musím zvládnuť sám. Ľudia sú dobrí. Počas môjho putovania sa tento moment zopakuje ešte niekoľkokrát.
Po príchode do Kapišovej som mokrý ako myš a tak zvolím vyčkávaciu taktiku. Sadnem si do miestneho pohostinstva, dám si neskorý obed z vlastných zásob a zalejem to zlatistým mokom. Po zavretí nebeského kohútika sa zdvíham a cez neďaleký kopček sa cez Nižnú Jedľovú dostávam cez lesnú cestičku až k pamätníku v Svidníku.
Na konci Svidníka si dám dobrú večeru a vyrážam smer kopec Hora a Ostrý vrch. Cestička ako je už zrejmé podľa názvu smeruje k oblohe, ale je to príjemné stúpanie. Z ostrého vrchu sú krásne výhľady na okolité dedinky Rovné a Hrabovčík. Ruch veľkomesta sa zmenil na pesničku vetríku, ktorému konkurovali cvrčky.
https://www.facebook.com/PaliKSnp/videos/156427168255273/
Ďalšia cesta vedie cez Rovnianske sedlo, kde sú umiestnené prístrešky a pamätníky.
Po ďalšom miernom stúpaní sa na obzore objavuje útulňa Čierna hora, v ktorej blízkosti je vyhliadková veža a prístrešok.
Ako sa tak blížim k útulni, tak vidím že sa z komína valí dym. Je to pre mňa dobra a aj zlá správa. Dobrá preto, lebo bude teplo a zlá, lebo neviem či bude pre mňa miesto. Odvážne vchádzam do dverí a usmievajú sa na mňa 3 tváre chlapov. Postupne sa zoznamujeme. Sú to Dušan, Marek a Zsolt. Podávame si ruky a začínajú plynúť prvé spoločné minúty. Prezliekam sa do suchých vecí a popritom sa dohadujeme ako budeme spať. Kedže sú tam iba 3 už obsadené lavice, tak mne ostáva kráľovsky široký stôl, ktorý prisúvame k stene kde rozkladám svoje “noclažisko”. Postupne sa dozvedám že sme tu vlastne tri samostatné partie. Zsolt ide cestu hrdinov SNP z Bratislavy a zajtra ho čaká posledná etapa. Marek a Dušan idú smer Bratislava, ale o jeden deň dlhšie ako ja.
Vonku postupne zhasína nebeský kotúč a tak aj v našej chalúpke len slabo bliká svetlo z kozubu a rozlieva svoje blahodárne teplo na naše telá. V blikotavom svetle ohňa sa spúšťa nekonečný prúd slov a viet. Zsolty rozpráva príhody, skúsenosti a poznatky z celej cesty. Vymieňame si kontakt na seba a posielame si webové stránky, ktoré by nám mohli byť nápomocné. V tomto momente ešte netuším akých vzácnych nových priateľov a dobrých ľudí som stretol.
Zsolty je človek na ktorého som sa počas cesty neraz obrátil a nikdy mi nepovedal nie. Vždy vedel poradiť a pomôcť vo všetkom čo som potreboval. Marek sa stal po čase mojím spoločníkom na dlhý úsek cesty. Dušan vlieval optimizmus počas cesty keď sme spolu išli. Ďakujem chlapci !
Ťažko povedať o čom všetkom sme sa rozprávali, ale vôbec sa nám nechcelo ísť spať. No daň z predchádzajúcej prebdenej noci a následnom celodennom chodení zavrelo moje oči ako prvému.
Budík nastavený na 4:00 a to je už o pár hodín...
