Cesta hrdinov SNP - Časť tretia: Laborecká a Ondavská vrchovina

2.deň: prvé siahnutie si na dno

Trasa druhého dňa (zdroj: hiking.sk)

Profil trasy (zdroj: hiking.sk)

Chvíľku v trojici

Cink - cink - cink - vŕŕŕŕ. Brieždi sa. Zsoltiho budík oznamuje že je presne 4:00 hod. V prítmí útulne sa objavuje maličký pohyb, ale všetci ešte bez slova ležíme a vychutnávame si posledné minútky noci, kedy sme v ochrane strechy a tepla našich spacákov. Nakoniec vstávame a balíme naše veci do našich dočasných domovou - batohov. Nesieme v nich všetko čo potrebujeme na niekoľko týždňov. Je vidieť že Zsolti je na ceste už dlhšie, lebo má úsporné pohyby a jeho batoh je zbalený za pár minút. Nám to trvá ešte pomerne dlho, ale to sa po pár dňoch určite zlepší.

Zsolti je zbalený a prichystaný vyraziť na svoju poslednú etapu magistrály. Je vysmiaty ako lečo a v mojich očiach vzbudzuje zmes obdivu, úžasu a trošku aj závisti. Uvedomujem si, že to dokázal a mňa ešte čaká dlhá cesta. Je šťastný a smutný zároveň. Je mu ľúto že cesta mu už končí a bude sa musieť vrátiť do všednosti a šedosti bežných dní. Zatiaľ tomu nerozumiem úplne, ale tento pocit po pár dňoch nadobudnem aj ja.

Marek a Dušan balia svoje veci a dohadujeme sa, že vyskúšame ísť spolu. Dnes nás čaká ťažký deň, však doraziť do Bardejova znamená prejsť vyše 40 km s prevýšením cez 1900 m. Moji nový spoločníci vyrážajú dopredu a ja si ešte vyliezam na rozhľadňu a kochám sa nádherným výhľadom.

Chlapcov dobieham zhruba po 20 minútach cesty a spolu kráčame až na Lazovú lúku, kde máme v pláne dať si raňajky. Zásoby vody sú na minime a tu má byť aj prameň. Hľadáme ho, ale bezvýsledne a tak meníme plán - ideme až do Kurimky. Ticho sa rozlúčime so sv.Floriánom, a aj s prístreškom na Lazovej lúke, a klesáme cez les až k lúčke s ktorej je výhľad na neďalekú dedinku. Cesta cez lúčku je príjemná a “Oskar” pomaličky vylieza na modrú oblohu. Je ideálne teplo, akoby bolo počasie predurčené na turistiku.

Asfaltka do Kurimky bola príjemná a po príchode do dediny stretáme milú babičku, ktorej sa pýtame na cestu do miestneho pohostinstva, alebo obchodu. A tu začína ten kúzelný dialekt tohto prostredia. Ja ho proste milujem. Babička rozprávala asi takto: “Karčma zavreta bo mi to nechľomceme. Budzece dlugo žic, mnogo chodzice. Ja chodzila do maštaly - roboty pješko každe jutro a tu jsem.” Usmievavá a úplne ukážková babička to bola.

Prichádzame do miestnych potravín (trošička mimo značky) a vyzúvame sa. Ideme si nakúpiť raňajky a doplníme to zlatým mokom. Spácham aj hygienu v malej kúpeľni ktorá susedi s obchodom. Vypranie ponožiek a trička je už teraz samozrejmosťou. Je to multifunkčný objekt - obchod - kultúrny dom - obecný úrad v jednom. Po raňajkách si dáme s Dušanom jeden na červíka.

Na ranného červíka (zdroj: Pavol Krajč)

Je čas pobrať sa ďalej a tak nahadzujeme naše batohy na plecia, a pozeráme na neďaleký kopec na ktorom sa týči vysielač. Hádame či sa tam budeme štverať. Odpoveď dostávame už po pár minútach, keď vidíme odbočku z asfaltky smerujúcu cez lúčku na neďaleký vysielač. Začíname stúpať a predierame sa cez vysokú žihľavu a malinčie. Tento úsek nám zabezpečil, že určite v tomto živote na reumu neumrieme. Kopec nie je prudký, ale je o to vytrvalejší. Dostávam sa do tempa a naraz zisťujem, že som príliš ďaleko od mojich spolupútnikov. Mením taktiku a presúvam sa na koniec kolóny a kráčam v príjemnom tempe.

Neďaleko za vysielačom sa objavuje krásna lúčka, akoby nás volala: “poď si ľahnúť...”, no my odolávame a obzeráme si hospodárske políčko na lúčke. Miestny farmár, tam niečo pestuje a hádame či to nie je nejaký vzácny druh trávy. :)

Stúpame až na Kohútov, ktorý je prikrytý skoro nepriepustnou vrstvou - perinou žihľavy. Cesta sa naraz mení na príjemnú zvážnicu, ktorá smeruje nadol. Veselo si kráčame až naraz .... zisťujeme prečo sa nám dobre ide. Je to preto, lebo nie sme na značke. To bolo prvý krát čo sme na tejto magistrále zablúdili. Nie však posledný krát. Tak ako sa blato po pár dňoch vytratilo, tak blúdenie nám ostalo ako verný kamarát. Chtiac, nechtiac sme sa museli vrátiť asi 1,5 km a pátrali sme po značke. Nakoniec sme ju našli, ale odbočku nebolo možné voľným okom vidieť. Bola práve v mieste, kde bol kalamitný priestor a tak značky na padnutých stromoch nebolo vôbec vidieť.

Opäť kráčame do kopca a tak vieme že sme na správnej ceste. Prichádzame až na Spálený vrch, kde zhadzujeme na chvíľku naše batohy a študujeme cestu. Je pomerne veľa hodín a do Bardejova je to tabuľkových “veľa hodín”. Marek mi navrhuje, nech sa na nich neviažem a ja túto ponuku prijmem. Lúčim sa pevným stiskom rúk a so želaním dobrého počasia, šťastnej cesty a neboľavých nôh.

Opäť sám

Opäť sám s vlastnými myšlienkami a vlastným tempom. Kráčam a .... naraz zisťujem, že som opäť mimo červenej značky. Zapínam navigáciu, vraciam sa asi 3/4 km do kopca a nachádzam odbočku. Spokojný pokračujem ďalej, ale táto situácia sa do Andrejovej zopakuje asi 5*. Chodník je tam zle - vlastne skoro vôbec značkovaný. Podľa mňa minimálne 15 rokov tu nebol žiadny značkár. Len intuícia a skúsenosť ma priviedli na lúčku, ktorá končila na asfaltke smerujúcej do dedinky Andrejová. Kráčam asi kilometer po asfaltke a robí mi to tentokrát dobre, lebo nepríjemný terén v predchádzajúcej hodine poriadne preveril moje kĺby a nohy.

Andrejová a smerovník. Smejem sa. Cesta je naznačená cez búrlivý potok, cez ktorý nieje lavička a ani mostík. Chvíľu bojujem s prechodom a nakoniec sa prebrodím na protiľahlý breh, kde začína krásna lúčka. Na konci lúčky skladám batoh a funím od vyčerpania. Dávam si kalorickú bombu v podobe PIKAO. Sedím, rozhliadam sa a pozerám čo ma ešte dnes čaká: Zborov - cigánska osada - Stebnícka magura - Bardejov. Teoreticky jednoduché. Zisťujem že na “gacoch” mám “džúru” veľkú ako svet. Spodné prádlo na tom nieje o nič lepšie. Rozhodol som sa to riešiť až v Bardejove.

Zdvíham seba a ja batoh a kráčam cez zvážnicu plnú blata až do neďalekého lesíka. Stúpam až po sedlo pod Hradským, kde je odbočka na hrad Zborov. Túto ponuku odmietam, lebo som v časovom sklze a hrad je ešte relatívne ďaleko. Pokračujem až do Zborova opäť po slabo označenom chodníku. Značku nachádzam až v cigánskej osade pred samotným Zborovom.

Rómska osada pri Zborove (zdroj: web)

Prekvapuje ma tu viac vecí. Krásne vynovené domy. Miestny obyvatelia sú slušný a niekoľko z nich ma aj pozdraví. Je sobota a to znamená v týchto končinách asi prací deň. Na asfaltke medzi budovami sú poukladané koberce na ktorom kľačí vždy pani domáca s kefou a kefuje koberce. V tesnej blízkosti vždy stojí dieťa, alebo pán domáci. Majú v ruke hadicu a v pravidelných intervaloch zmývajú nahromadenú penu na koberci. Po ceste som videl minimálne sedem týchto “úkazov”.

Po dlhej asfalte prichádzam do stredu dedinky. Pátram po miestnom pohostinstve, kde by som si zvlažil moje vyschnuté hrdlo. Vidím skupinku ľudí pred domom a tak kráčam tam. Prekvapenie ! Bol to dom dôchodcov. A tak sa vraciam späť na hlavnú cestu a pátram ďalej. Pýtam sa miestnej pani na zástavke a tá ukazuje smer odkiaľ som prišiel. Kráčam teda do vytýčeného smeru a naraz... Spev, hudba, hromada ľudí. Je sobota ! Svadba ! Zastavujú sa pri mne a pohostia ma páleným a koláčom. Neodmietam a s prianím veľa šťastia pokračujem do miestneho pohostinstva. Tam zjem keksík a dám si vytúžený zlatý mok a kofolu. Niet času nazvyš a tak pokračujem asi 1,5 km až do Zborovského podhradia.

Hrad zborov (zdroj: web)

V podhradí je prudká 90 stupňová odbočka doprava. Ukazuje na ďalší cieľ mojej cesty na Stebnícku Maguru. Najprv sa však musím popasovať so závorou, ktorá sa nedá obísť. Takže chtiac - nechtiac idem na štyri a podliezam rampu po kolenách. Nasleduje únavná stúpajúca asfaltka asi 2 km, ktorá sa mi zdala nekonečná. Mal som toho už dosť a tak som prepadol vlastným myšlienkam, čo bola chyba. Nastal opakujúci sa scenár - odbočil som zo značky. A tak som sa musel vrátiť späť asi 800 m. Presne som si pamätal kde som naposledy videl značku, takže nebolo žiadne hľadanie. Odbočil som na lesnú cestičku, ktorá išla viac po potoku, bahne a vode ako po suchej zemi. Nohy som mal opäť plne premočené a plné blata. Pred samotným vrcholom bol traverz ktorý nemal konca kraja. Nakoniec som vrchol dosiahol a zjavil sa mi vysielač v plnej kráse.

Vysielač na Stebníckej Magure (zdroj: web)

Zaslúžený oddych som si moc nevychutnal. Bolo veľa hodín a mňa hnala túžba sa čím skôr dostať do Bardejova. Túžil som po sprche, jedle, posteli. Nasledovalo nepríjemné klesanie do sedla Čerešňa a potom do Bardejovských kúpeľov. Už z diaľky bolo počuť hudbu z kúpeľov. Po ceste do kúpeľov som stretol dve tety, ktoré hľadali “kyslíkovú dráhu”, no ja som im nevedel poradiť. (jedine že kyslíku tu je všade dosť). Aspoň sme chvíľku “pokecali” a pobral som sa ďalej.

Bardejovské kúpele boli veselé. Chcel som si dať pivko a posedieť si v jednej reštaurácii, ale kedže bol pokročilí čas (asi 19.00 hod.) tak reštaurácia bola plná tancujúcich ľudí a tak ma čašník slušne “vypoklonkoval”. Vzdal som to a pokračoval som cez menší kopček až do samotného Bardejova. Zsolti mi doporučil ubytovanie v hotelovej akadémii. Navigácia bola presná - neďaleko obchodu LIDL. Vošiel som na recepciu a zažil som sklamanie. JE SOBOTA! Svadba a plne obsadené ubytovanie ma skoro dostalo na kolená. Ochotná recepčná mi poradila ubytovanie v asi 1 km vzdialenom penzióne Piráti, ktorý prevádzkovali aj taxi službu. Našiel som to bez problémov.

Bardejov (zdroj: web)

Recepčná a dispečerka v jednom mi povedala radostnú správu. Majú voľné! A tak čakám ešte asi 10 minút pokiaľ nevybaví objednávky na prevoz s batohom na chrbte. Mám pocit, že keď by som ho dal dole, tak už sa asi nepohnem. Nakoniec dostávam kľúčik od vytúženej izby a informáciu o tom, že izba je na treťom poschodí. Zahmlilo sa mi pred očami. Bojujem a rúčkujúc po zábradlí zdolávam posledné prevýšenie tohto dňa. Mám pocit akoby som kráčal na Mount Everest. Dych sa zrýchľuje a nohy nechcú poslúchať. Zdolávam posledné kroky, kľúč štrkoce v zámke. Zhadzujem batoh, s námahou vyzúvam topánky a ... 20 minút ležím bez pohnutia. Pohyb očných viečok bolí, dýchanie je už normálne. Ja si uvedomujem že som počas dňa vlastne skoro nič nejedol a chýba mi energia. Mea Culpa.

Začínam večerný rituál. S obtiažou sa osprchujem, preperiem veci, prezlečiem sa a idem do reštaurácie na večeru. Pivo a plnený rezeň s americkými zemiakmi sa mi zdá ako dobrá voľba, ale žalúdok potravu nedokáže prijať. Zjem iba polovicu a dám si ešte jeden radler, čo ma úplne uspokojí. Nasleduje opäť výstup na Mount Everest.

Padám “na hubu” do postele. Vybavujem povinnosti na on-line sledovaní, šijem “dzúru na gacoch”, zjem ešte jedny slnečnicové semená a nastavujem budík na 5:00 hod.

Potápam sa do tmy, ktorá bola počas noci prerušená nespočetne veľa ráz. Zajtra ma čaká opäť náročný deň... Už sa teším na Čergov. Čítal som že to je "perla východu."