Osem hodín, dvadsať minút, cesta na Islandskú univerzitu v Reykjaviku. Meškám na hodinu európskeho práva, ale to vôbec nevadí, nerobia sa prezenčky. Rannú chôdzu v upršanom počasí si spríjemňujem hudbou. Nie každý žáner je na takúto aktivitu vhodný. Rozhodnutý prepnúť skladbu, vyťahujem mobil. Na obrazovke vidím červenú ikonku Denníka SME s nadpisom: "Teroristický útok v Bruseli." Okamžite odblokujem mobil a pustím sa do čítania. Moja nálada upadá každým riadkom.
Momentálne je to viac než 30 mŕtvych. Mnohé portály vypli diskusie pod ich spravodajstvom. Prečo? Lebo Ľudia sú plní strachu z niečoho, čo sa ani nedá uchopiť. Vypukli vášne, odsunul sa Kotleba aj Fico s Dankom, Bugárom a Procházkom. Nevidíme a nepočujeme nič len vlastnú pravdu, ktorú sa snažíme kričať do sveta od krčiem, cez statusy na sociálnych sieťach a blogy až po oficiálne politické vyhlásenia štátnych predstaviteľov.
Už teraz sa môžeme dočítať, že na vine je Merkelová a politika kvót EÚ. Nikoho nezaujíma 400 Belgičanov, ktorí sa odišli radikalizovať na Blízky Východ, ani 170 z nich, ktorí sú už späť. Prečo? Lebo mohli! Lebo si nechali svoje občianstvo a lebo na týchto princípoch je vybudovaná Európa. Časť planéty, ktorá sa stará o svojich obyvateľov. Európa, ktorej hodnoty budovali naši predkovia a pred 70 rokmi za to platili životom. Európa, v ktorej keď chce Slovák vynadať nemeckej kancelárke a dať jej dobrú radu, ako naložiť s novou migračnou vlnou, tak môže, lebo sloboda slova je zaručená.
Neberte to tak, že autor tohto článku súhlasí s oficiálnou politikou kvót. Nesúhlasí! Uvedomuje si ale, že nadávaním jeden druhému posilňujeme strach, ktorý je v každom z nás. Čo keby tam bola moja rodina, moji priatelia, niekto koho poznám? Čo keby som tam bol ja? To sú otázky, ktoré nás majú spájať v túžbe po mieri. V opačnom prípade nahrávame do kariet tým NE-ľuďom snažiacim sa nás rozdeliť.
Úprimnú sústrasť belgickému ľudu a všetkým Európanom.
