Cez Vagnár a Čertovicu sme sa prehupli raz - dva, aj keď snežilo. Ešte nezamrznutá zem - asfalt, boli mokré, ale tatranská strana sa belela v nastupujúcom šere.
Cez Vyšnú i Nižnú Bocu som už mal dosť chrastavej cesty, domáhajúcej sa už roky nového koberca. Spomalil som na päťdesiat a prehral som si v mysli nemilú spomienku na policajta z pred pár rokov. Ozbíjal ma vtedy o päťsto...Pred Malužinou som oveľa pozornejšie sledoval okraje cesty. Vlani mi vybehlo pred pravý reflektor auta srnča, skončilo ako reflektor aj nárazník... Pár kilometrov ďalej, som zas na staršej Fieste, dávnejšie, proboval pevnosť kmeňa storočného smreka! Zviezlo ma k nemu po šmyku, no jeho miesto pôsobenia po zdarnom prekonaní snehového mantinelu, sa mi ani náhodou nepodarilo zmeniť. Pre mňa naozaj začarované miesta...
Teraz nič !!! Žiadna katastrofa, žiadne prekvapko, ani medveď...
Ešte ostrá zákruta do ľava a budem v pôsobisku hlavných hrdinov Satinsko-Lasicovskej romance o kose a mládencoch z Maluž...
"No do riti !", v zákrute dosť vyzývavo stojí biela Oktávka... To už v zlej predtuche hamujem aj ľavou nohou, no a samozrejme, z auta vyskakuje - celý v čiernom - asi čert v túto dobu...?! Ani valaška ani pár pištolí, no vedel som aj tak, akí budem zakrátko vyčistený !
Po obligátnej formulke o dokladoch (...bože, ako ju len neznášam !...), dokázaní rýchlosti môjho vozidla, nasledoval jasný verdikt - "...najnižšia taxa je sto !" Sprvoti sa zdalo, že ani Želka - učiteľka na vedľajšom sedadle, nebude mať úspech, no -
-bol to nakoniec "Mikuláš" ?, ktorý nás spasil od pokuty...
