Vraj som odjakživa konfliktný typ a rebel... Argumentujem, že to tak nie je a - som v konflikte! Zoznam autorových rubrík: Fíčer, Kritika, Názor, Utajená realita, Sociálnospoločenské, Zo života - reminiscencie
...Nehovorím, občas ich sám využívam, tak ako väčšina ľudí - štít istoty na reakciu okolia a úniku pred rozpormi... No keď cítim vo vzduchu vtieravú slušnosť egoistického drzáňa, či bezohľadnosť exhibicionistu pri zneužívaní trpezlivosti a tolerancie, nevydržím. A systém, doba i skúsenosti zo života, si vynucujú byť nekonvenčným buričom častejšie.
Niekedy prejdú týždne, mesiace a nestretnete "nikoho". Myslím nikoho, kto by stál za pozornosť, obdiv, alebo aspoň reč. Samé ľudské tiene, bytosti s "Da Vinciho kódom" hlboko utajeným vo svojej podstate, neprístupným len tak na počkanie...
No to nie, veď "píšťalový" nástroj, svojím zjavom, váhou a hlavne "hlasom", je nenapodobiteľný, najmohutnejší z pomedzi hudobných nástrojov. Jeho vážny zvuk znie majestátne až hrozivo, násobený echom lomených stien kostolov. Vypĺňa priestor vysokých katedrál, akoby chcel vyhnať z budovy všetkých a obsadiť aj ten najmenší priestor praskliny múra sám... Pôsobil na mňa vo vyšších tónoch ako "nezbedný chalan na svojich zakázaných potulkách"... V tých hlbokých zas, ako nahnevaný, basom hromžiaci "zarastený dedo" - vyobrazený na najvyššom mieste medzi farebnými postavami na stenách kostola...
Nepatril som medzi dobré deti. Veď, čo sa "pamätám", už od troch rokov som fajčil... Najprv som napodobňoval suseda, ujka Omiliaka, ktorý s fajkou "aj spával" a smrdel tak zvláštne pre chlapca. Zastrúhaná "faklička" poslúžila jednak ako zdroj zábavy pre dospelých a - mne sa občas, aj vďaka hereckému výkonu, ušlo potiahnuť si z ozajstnej. No iba do času, kým som nepadol rovno na "papuľu", v ktorej som samozrejme cmúľal papek ! Vraj to bol zároveň moment konca môjho pridájania... Spomienka - v podnebí jama a koniec aj tak len občasného oslovenia - anjel. Ďalšia suseda Mikovínička, suchá stará dievka, energická "peštianka" s hlasom po "Ligéroskách", sa otravných chalanov rada zbavila za cenu "polovičného vajgla". Poviem vám, Ligeros trhal pľúca, ale kto sa nerozkašľal, bol "primus v partii"...
Boli sme obaja radi, že sa konečne vystrieme na obľúbených válendách doma v teplom byte. Brezno bolo chladné, šedivé, sychravé a obchodné domy plné kupujúcich, vysávali z človeka pohodu. Všade je to rovnaké - na Liptove, Horehroní i Bratislave...národ hladný a najlacnejšie je v tých samých "reťazcoch" po celej republike.
Takáto zima...?! K tomu ešte - farári zneužívajú deti, politici svojich voličov, nadnárodné spoločnosti cudzopasia na vládach - hostiteľoch, zamestnávatelia vykorisťujú podriadených, Európska únia je totalitou pre jej členov, horšia ako "za červených"... A navyše - lekári sa dožadujú čo im patrí, učitelia sa to chystajú už roky a dôchodcovia naozaj nevedia, či to skúsiť tiež, hoci netušia, čo budú jesť, keď poplatia lieky a energie. Prežijú túto zimu...? Hrozné. Už ani elektrina nie je ako má byť ! No stále padajú hviezdy z temnej decembrovej oblohy - ako za detských čias a v časoch študentských lások...
Pozorujem ju so záujmom z okna chalupy, ako si vykračuje noblesne, napriek handicapu, po ceste. Vlastne v pokluse, akoby bez ohrozenia a záujmu, no s bleskovou reakciou na zvuky. Keď zacmukám, okamžite, aj so zdvihnutou labkou ku kroku - zmeravie a "lejzrovým" pohľadom hľadá zdroj zvuku, hodnotí, skúma rozšírenými zrenicami... Bez pohnutia - hoci v strede cesty. Vídavam ju aj kilometer ďalej pri obchode. Na záhumní v sade, ako striehne na nepozorné vtáčatá, alebo v krkolomnom výskoku útočí na operenca provokujúeho zo spodného konára lipy. Vtedy sa jej sivočierne tigrovaný kožuch mihne vzduchom do poldruha metra na kmeň stromu a do sekundy je na konári. Jazva, ku ktorej prišla bohviekde a bohvieako, sa tiahne z pomedzi uší cez pravé oko k papuli. Už nezariastla a "výraz tváre" je takto odpudzujúco-strašidelný... Pýtam sa zakaždým, či na to oko vidí...? Potkany a myši, ktoré jej visia občas z papule však určite nehypnotizuje... Jej prítulnosť za jedlo, je falošná ! Zostáva túlavou mačkou...
Keď ma na jar začalo v hrudi bolieť a vzduchu chýbal kyslík už pri zdolávaní schodišťa na prvé poschodie, pomyslel som si: "... je to tu - Amen!" Stend do srdca vyriešil bolesť (...zaujímavá technika zákroku!), no záhadou mi zostáva nedôslednosť projektantov, ktorí ani v jednom bare so schodišťom, neumiestňujú výťah (verte, nielen "vozíčkár", či "barlonosič" by to ocenil ).Jednoznečne prichádzajú takto barmani o zisky z invalidných a starobných dôchodkov... (A môj "skorošvagor", výťahár, o robotu.)
Pri pohľade cez "čerstvo umyté" okno von, na zelenkavé plochy lúk, sa mi zdajú témy, ako politika, vleklé choroby, vzdialené krajiny, večný nedostatok prostriedkov na život v hojnosti - ako otravné... Je ich plná... a predsa ani "pachu" po nich, keď vyjdete von, do prírody. Vždy bude záležať na veku, prostredí a dobe, ktorá z prijorít pohltí väčšinu mysle človeka. Ale - je tu jar a či chceš, nechceš, cítia ju všetci - po svojom, zakaždým inak, nanovo...
Ešte zo študentských čias mám rád šaláty. Treska, vlašský, parížsky, vajíčkový, feferónový... Kedysi, kým nedošli zo západu "maxi-žemle" plnené všeličím, nazývané hamburger, či "horúci pes", patrilo toto jedlo spolu s čerstvými rožkami ku kráľovskému "fast foodu". Chutné, ako doma urobené ! Skúsili ste v dobe supermarketov niečo podobné zjesť ?!
Keď na "pocukrovaných" kopcoch Tatier, začali vypichávať v "bielej perine, čierne diery" vrchovce smrekov a jedlí, vylákané jarným slnkom, ...dole v meste už bolo snehu pomenej. Hron po tuhej zime, iba s nevôľou, miestami ako v "praskajúcich švíkoch", ukazoval, že sa už dávno neprace do svojho hrubého, ľadového "kožucha"... Plné potoky z horehronských dolín, nižšie Rohozná a Vagnár, plnili rieku objemnou "muskulatúrou", silou a nespútanou "zlosťou" z jarného prebúdzania... Ako "veľhad", stovky rokov vo svojom privlastnenom koryte, iba občas - pri topení snehu, alebo za dažďov okolo Medarda, ak sa plnila pranostika - pretekal nízke brehy... Vtedy sa drzo plazil po lúkach liezol do záhrad, pivníc blízkych stavieb a "kradol" aj chlievy s prascami...
Na poli plnom rozkvitnutých slnečníc, vždy nájdete jednu najkrajšiu, najviac spĺňajúcu predstavu o úchvatnosti tohoto kvetu. Vôbec neuvažujete, kam sa najviac hodí, aké pozadie má mať, v ktorom priestore vynikne, ani ako dlho vám vydrží... Nezaujate kĺžete pohľadom po rastlinách, najzaujímavejších v kvete, nevyberáte na vzraste, farbe, vôni... Vôbec nemyslíte na to, že vás niekto predbehol a obrazom vykričal svetu jej výnimočnosť... Pretože moment preberania a voľby "naj", je u každého z nás jedinečný, neopakovateľný, je originálny !
Priznám, veľmi mi nesedí radiť alkohol medzi "hrôzy ľudstva"... Medzi "rodinu bezohľadných zabijakov", spolu s LSD, kokaínom, heroínom, marihuanou... Nesúhlasím s tým úplne... Výstražné štatistiky, ktoré už vytvorili "navonok", cez komunikačné prostriedky, negatívnu psychózu, sú suché a jednoznačne zamerané na odsúdeniahodné, extrémne prípady so zlým koncom... Nič nehovoriace o kladoch na psychiku pri užití, alebo ako katalizátore všeobecnej zábavy. Načo aj, veď tým čo "pijú"- pod mierou - by to bolo, ako mŕtvemu knižka...!
Minulosť si nikdy nepýta dovolenie, či smie vstúpiť do prítomnosti... Ak nepoznáš a si nectíš históriu života rodiny, národa, nevieš ani prečo je súčasnosť a neodhadneš ani budúcnosť svojich detí... Cintorín "Na Dúbravke", je v strmom svahu a v zime narobí problémy ho zvládnuť, aj keď je menej snehu. "Náš" hrob je na samom vrchu, až pod medzou, povyše sú len židovské, neošetrované, s pováľanými pomníkmi a krížmi z betónu... Chodili sme naň s mamou, ja ako dieťa, v lete dosť často. Vtedy som sa vždy dozvedel, aký bol, čo mal rád, čo sa prihodilo počas jeho života, cez vojnu...
Prvá a zatiaľ jediná návšteva netere Evy, s celou rodinou u nás, v dvojizbovom byte. S manželom, jednoročným Vilkom - "seladonom" a dvojročným Arturom - "hurikánom". Dnes už má aj tretieho, Richarda a nemusí byť posledný...
Keď som vošiel z temnej chodby do priestrannej kuchyne, dvere boli odchýlené tak na dva prsty a svetlo "rezalo" do tmavej chodby pás bieleho dňa, ako ručička kompasu, naskytol sa mi tento pohľad...
Idú rušiť niektoré železničné spoje... Vraj "horehronská" a "tisovská" vetva je medzi nimi... Osobná doprava by dostala v tomto regióne riadnu na "solar", spolu s ekológiou... Náhradná autobusová, či osobné autá, sú ako sľubovať "lodnú dopravu", alebo "metro" na horehroní. Že teraz doplácame na ňu!? To doplácame zo svojho na súčasnú "politiku" - viac a zbytočne...! Len čo sa za socializmu polepšilo v ťažkom živote drevorubačov, roľníkov, kovorobotníkov, ale hlavne všetkým nemajetným a "žobrákom", oproti "príštipkárskemu" živoreniu za súkromna predtým, aj vďaka železnice, zasa je väčšina "horehroncov" v "srabe" a bude vo väčšom bez tejto dopravy...! Zamestnanosť "hladovej doliny" svojim podielom tvorili aj "modré uniformy", pre mužov a ženy. Hoci len obmedzená, patrí sem tak, ako "Čiernohronská..." na Balog, ak nie viac ! Vieme čo obnášalo - obnoviť túto, po predchádzajúcej "industrializácii"... Kolorit, romantika, väčšie veselé skupiny turistov, aj to by bolo preč...
A bolo po sviatkoch ! Ani náhodou sme sa však nechystali naspäť do lavíc v škole - boli totiž uhoľné prázdniny...Hja, vtedy sa ešte vedelo fungovať v štáte bez "pôžičiek za nekresťanský úrok...!" Nebolo kuriva, sa nič nedeje a detská radosť z prázdnin, tá prerástla vysoko "index" potešenia z darčekov od "Ježiška"... To bola lyžovačka, sánkovačka, hokej na zamrznutom Hrone, "tridsaťročná vojna" guľovačkou bez víťazov a porazených... A večery v teplúčku, pri blikotavom ohni cez okienka na dvierkach kachiel a "šparhétov", pri čítaní rozprávok, indiánok a dobrodružstiev "baróna Münchhauzena..." Karty a "človko", veľa slovných súbojov a najchutnejšie dobroty z maminých rúk... Kolekcie a salónky neboli v bezpečí ani na najvyšších konároch stromčeka...! Že dlhé zimné večeri...?! Veď sme nikdy večer nestihli všetko a do postele by nás ani útok Kutuzova nezahnal...
V minulosti, tak pred polstoročím, bolo skoro povinnosť u predškolákov, dostať pod stromček - školskú tašku. Prirodzene aj peračník osadený doplna písacími potrebami a ďalšie "hardveri" tej doby. Ostatné, najimä praktické doplnky oblečenia, obuv, boli vždy "perspektívne", vzhľadom na "vysoký denný prírastok" u zdravého "Schwarczenegera vo vývoji". A športové potreby. A knižky...
Ešte rýchlo popratať skriptá z dnešného cvička, písanky, plátenú tašku do skrinky... Hlavou mu preblyslo, čo ešte nahádzať do cestovnej koženkovej tašky pre malú.... Mal to pripravené už dva týždne na vrchnej polici v skrini. Bábiku, s blonďavými vlasmi a modrými očami, v letných, zelených šatočkách, sladkosti a rukavičky. Bábika sa podobala na malú Lucku, ale rysy tváre, tuctové, ako "herečka". To už naň šušťala voda sprchy, bleskové pohyby napratali cestovnú tašku prádlom na opranie, cestou natiahol vetrovku a už opúšťal izbu internátu. Až vonku zistil, že mokrá hlava chladí bez čiapky...
