Mostáreň Brezno mala vytvorené čaty údržbárov a opravárov, ktorí vykonávali zámočnícke práce na mostových žeriavoch nad valcovacími stolicami, väčšinou za chodu prevádzky. Práca 12 hodín uprostred leta, vo výškach 6-10 m, nad divo bežiacimi žeravými ingotmi po valcovacej trati... Opravy žeriavových mačiek - ložiská, prevodovky, elektrika, zváranie obslužných lávok... Hrmot, štipľavý zápach kujného železa, horúčava a pokrik spotených montérov, často sa hompáľajúcich v priestore nad peklom, ako opice...
Raz, po prevzatí úloh parťákmi a určení skupín na jednotlivé žeriavy, sme obsadili objekty určené na opravy. Po hodine, jeden zo skúsenejších, nameral na opravovanom moste, viac ako +42°C a aj bez mobilov to za pár minút vedeli všetci... "Chlapi, to nie, nie sme predsa negri ! Máme svoje práva, odbory, niektorí aj červenú knižku, platíme známky, tak nech zvážia... Štrajkujeme !" A bolo tak. Zliezli sme na podlahu haly po železných rebríkoch, čo umastenejší, sme rýchlo vyprali v oceľovom sude s trychlórom monterky a čakali čo bude... O chvíľu prišli traja v modrých plášťoch, s prilbami na hlavách a ceruzkami vo vrecku na prsiach. Jeden z nich sa presvedčil o dôvode štrajku, vyhlásil platenú prestávku v bufete a čakalo sa - na vhodné pracovné podmienky... Vtedy to boli tri hodiny voľnej exkurzie v závode...
O tridsať rokov neskôr, rakúska firma na Záhorí (V.Leváre), kde sa v priebežnej peci vykurovanej elektrikou v atmosfére vodíka, letovali vyhrievacie telesá do rýchlovarných kanvíc... Štvorzmenná prevádzka. Teploty v lete tu boli bežné nad 40°C, no pásová výroba nedovolila a domáci či zahraniční manažéri tvrdo postihovali robotníkov, za oddychové opustenie pracoviska. Často aj za letnú módnu úpravu predpísaného odevu. Zažil som za päť rokov tri úmrtia spolupracovníkov z preťaženia, jeden priamo na pracovisku ! Sťažnosti robotníkov boli na dve veci - na zvýšenie výkonových noriem, to aby nebolo kedy ochladzovať sa a na aktualizáciu zoznamov ľudí k najbližšiemu vyhodeniu z práce. Vládla tichá zlosť a hlasné oplzlé nadávky, z nemohúcnosti zmeniť často neľudské podmienky. Platy trikrát nižšie ako kolegovia v Rakúsku, za takú istú prácu, oni nižší výkon a lepšie pracovné podmienky, u nás neistota z výpovedí - teror.
Keď jeden mesiac bez oznámenia, vedenie reparovalo mesačné mzdy dolu u väčšiny z 500 zamestnancov, konštituoval sa akýsi štrajkový výbor. Aj dovtdy som často všemožne brojil vo vojne s germánmi a ich prisluhovačmi... Pomohol som spísať petíciu pre vedenie s určeným dňom štrajku po nesplnení požadovaného. Oboznámená predsedníčka odborového hnutia v prevádzke, iba cez prestávku, zahájila strašenie z dopadov a dištancovala sa od rebélie, ako vždy predtým... Inšpektorát práce, tiež ako vždy predtým, nič závažné nezistil a ani bez vyzvania neodpovedal na sťažnosť. Pštrosí postoj, nakoniec ako vždy vo zverinci - Slovensko... Niečo sme uhrali, ale netrval ani polrok po výsluchu rakúšákom a letel som aj ja... Dovtedy znížené prémie. Tie som sa pokúsil súdnou cestou dostať, spolu s hodinou odpracovanou navyše pri prechode na zimný čas... naivné ! Dnes závod po vyčerpaní výhod štátu - presťahovaný do Poľska...
Dva príklady riešenia obdobnej situácie zo života. Tak o akej slobode to točíte...?!
