Tá hmla nie je až taká hustá a vidno najmenej tridsať metrov pred nás na diaľnicu, tmavú od vlhka. Vpravo, za zvodidlami sporo pokrýva sneh plytkú priehlbeň, prechádzajúcu na hranici viditeľnosti, asi do oráčiny, tmavšej ako trávny porast...Vraciame sa z mojej služobky v Bratislave a predvianočných nákupov mojej manželky... Sme asi pol hodiny, na východnej výpadovke a teplo monotónne zuniaceho Žiguli 1600, už príjemne prehrialo naše uzimené telá. Jožko, môj šofér, presne spoľahlivý, počerný, nižší, trochu plnší, sústredene sleduje cestu pred nami v miernom predklone, aby v stodvadsiatke včas reagoval, keby náhdou... Ja ešte úchytkom, v ľavohľade registrujem, ako manželka so zavretými očami na zadnom sedadle drieme... Akurát nás vo vedľajšom pruhu, po dlhšom čase samoty na ceste, predbieha čierna šesťstotrinástka - KE, ide najmenej...
Pošklbávanie a silnejší tlak najprv o bočné dvere, vzápätí do ľava, až mi hlava kľongala z boka na bok, ma hneď prebrali z príjemnej eufórie počiatočných driemot ! Žena niečo hlesla, Jožko zabručal a jeho napnuté telo sa snažilo, hlavne rukami, vyrovnať balancujúce auto, predkom do priama...-Dočerta - !!! Do hustej hmly, už nebolo vidno ani tých tridsať metrov. Žltkavé, čevené a biele svetlá, sa množili pred nami každou sekundou geometrickým radom...Oprel som sa inštinktívne rukami o prednú časť v aute, nohy som rozkročil, napružil sa. A už som len úchytkom registroval, že sme v prebohovom šmyku, na diaľnici s hromadnou haváriou a pomaly, tancujúc sa Jožkovi zatiaľ darí kľučkovať, až sme... Ja srdce v krku, ešte že manželka v napätých situáciách nehysterizuje... - Náš šofér je trieda,...- preblysne mi zároveň s ukladaním do pamäte, čo vidím v pravo aj v ľavo... Hotová stredoveká kataklizma, len žiaden kôň, iba plechy a tápajúce postavy... Konečne stojíme s jemným nárazom a Jožko s dôrazom, no nie krikom, :- "Rýchlo preč od auta, budú do nás narážať... Vy choďte popri zvodidlách dozadu s trojuholníkom, !"- hovorí mi, ako dávkou zo samopalu - "...a my s paňou dopredu medzi autá...!"
To, že nosí trojuholník pod sedačkou, som si uvedomil až na šmykľavej ceste, keď oproti z hmly prichádzal ďalší nešťastník, na Š-120...A pokiaľ som odbehol asi päťdesiat metrov dozadu, smerom na Bratislavu, v šmyku narážali do seba, v našom pravom pruhu, ďalšie osobné autá... Našťastie v nízkej rýchlosti a pri návrate bez trojuholníka, som odhadoval iba ľahké poškodenia... Kopili sa, trúbili, vydávali kovový, dutý lomoz nárazov... Štyri za nami, no zázrak nemodliaceho, ani jeden do nášho...! Jožko to zatrielil, neviem či sa mu zadarilo, trochu medzi skrížené, stredom, hlbšie medzi "vraky"... Cestou ľudia vystupujú z pokrížených vozítok, trocha nadávajú... To vľavo na zvodidlách, je napichnutý autobus, s pravou stranou od cesty pozdĺž zmliaganý vo výške 1,5 metra, predok ako skrčená guľa papieru... Pýtam sa šoféra v modrej veste, že čo... -"Našťastie som šiel prázdny..." - hovorí. Pred našim autom vpredu, je skrížený kamion s prívesom a pod prívesom vrazená žltá Š-120 RS... Pomáham mladému /20 r.?/ vonku, na čele krv... -"Nič, nič, všetko v poriadku...", ešte vyťahuje z pod prívesu a bývalého auta vetrovku, tak zacviknutú na prednom sedadle, že nikdy nepochopím realitu, že žije...!?
Hľadám manželku a šoféra, postupujem pomedzi skrížené autá dopredu, pomedzi hlúčky viac či menej zranených, živo diskutujúcich a aktívne si lepiacich fľajstre, na odreniny... Neďalko od končiaceho šrotoviska, kde je aj náš zánovný Žigulák, je tiež na ľavých zvodidlách 613-ka KE...Tam je to podstatne horšie, lebo na nosidlách, cez kovovú bariéru, prenášajú do sanitky,stojacej v opačnom smere, niekoho... Je asi 15:30, no vidno iba málo... V pravo na lúčke, na kolesách, ako zaparkovaný, ďalší kamión... Konečne vidím manželku so staršou paňou v teplom kabáte, ako jej lepí náplasť pod oko... Jožka sme dobehli na začiatku, pri odbočujúcom kamióne s prívesom, akoby do protismeru diaľnice, pomedzi prerušený stredový pás, určený pre obsluhu diaľnic...! Za ním na ceste prázdno... Bol ako hrádza, naprieč oboch pruhov, brániaca kovovej rieke pomliaždencov, pokrčovať na východ...
To bol hlavný vinník ! Zahynuli vtedy traja ľudia, veľa ťažko zranených a ešte viac ľahko, pri 47- mich havarovaných autách... My sme po dvoch hodinách peripetií, prešli pomedzi "Sodomu - Gomoru", našim nepoškodeným, bez trojuholníka, šťastne až za "Babilon...". Plní zlých dojmov napchatých do prasknutia vo svojich hlavách, až do Serede...Ďalej sme už nemohli... Tam v krčme IV.c.s., sme sa museli pri poldecáku vyrozprávať a dať voľný priechod komentárom a čiernej radosti zo šťastia, ktoré nás neopustilo...
Bolo to v roku 1985...
