To v čase našej mladosti,...či detstve !
V škôlke sme sa znovu stretli starí známi, navzájom prečítaní z pôsobenia v jasliach. Len niekoľko nových pribudlo posledný rok, pred nástupom do školy - aby si zvykli na kolektív. Konkurencia medzi nami bola vo všetkom, ako za kapitalizmu, hoci šlo o šesťdesiate roky...Sami sme si, demokraticky, za totalitného, no neúčinného zasahovania učiteliek, tvorili zákony dôstojného prežitia medzi gangami. Dievčatá boli nedeliteľnou súčasťou aj buržoázneho, ale viac feudálneho sveta, predsa princezné boli viac "in"... Bolo raritou v kráľovstve, keď niekto chýbal. Aj choroby boli vtedy menej nebezpečné, a keď, tak všetci. Pandémia! Ja som raz nasilu bol pribitý na posteľ na pár dní, lebo mi čierna Hanka rozťala koleno rýľom, točila sa s ním a ja som jej ho chcel vziať - za jazdy... Čo som si ja vytrpel svojou neúčasťou na dianí v kráľovstve...Patril som totiž k dvoru !
O skvalitňovanie schopností, zručností a bontónu, sa staral odborný tým vychovávateliek, súdružiek, čo sa prezentovalo na mnohých účastiach osláv MDŽ, MDD, VOSR, Vianoc,... Evka bola hrdopíška, vysoká s hlavou vznešene pridvihnutou, určite jej pršalo do nošteka... Spievala ako slávik! Darinka tancovala, väčšinou sama, lebo páru nemala... Nosila mi čokoládové labky, z čoho vyplývalo, že som bol jej frajer. Ja som bol na scénky, ale neohrdol som ani spevom. Dežko, nemýlite sa, bol predurčený hrávať čerta pri koledách - bez maskovania, vynikajúco zvládol všetko s vďačnsťou a bez ostychu... Zväčša takáto zostava, zastupujúc jedinú škôlku, zo cca sto deťmi, dobíjala vtedajší svet dospelákov v mestskom kultúrnom dome. Pravdaže, boli aj davové vystúpenia s bohatými garderóbami, celé lúky kvetov, húb a fauny a stromov, hlavne ihličnatých - jednalo sa o Horehronie...
Na jedno vystúpenie sa nedá zabudnúť... Ja, prinesený dvomi junákmi v hrnci na vyváranie bielizne na javisko, som všemožne žalel nad svojím koncom, keď gazdiná ma nešetrným zaobchádzaním, nakoniec prepálila a vyhodila na smetisko... Uši som mal červené a veľké, ako na samotnom hrnci, tvár mi blčala a text bez pomýlenia som tak dramatizoval, že slzy, ktoré mi tiekli po lícach - boli pravé...! Tie ovácie v preplnenej sále s tisíc účastníkmi...Moji "pomocníci", po druhom raze, odmietli robiť viac nosičov a ja deravý hrniec, som musel dotiahnuť šmykom sám, na klaňačku...
Ocenením bývala "rozprávková čkoláda", "gumené cukríky", "vlnky-keksy" a "pelendrek"...
Nikdy sa táto sláva nepreniesla do normálneho detského života, medzi bandu... Tam sme boli zasa len tým, čím sme boli naozaj v kolektíve - žiadne "celebrity",...Tie ani vtedy neobstáli...
