Takto, (myslím len tú záchranu) kvalifikovaní, potom oceňovaní a slávení sú, (aspoň komunálny určite) - hrdinovia roka...
Koľkokrát do roka zdvihne zo špinavej zeme matka hračku, či /protivný/ cumeľ dieťaťu a čistý dá kam patrí?, koľkokrát ako "superman"- zdrapí, hoci za košieľku, pred divo sa rútiacim autom, cyklistom, či vlakom a objíme až tak silno, akoby naposledy?,...
Koľkokrát kamarát podá kamošovi ruku, aby sa nebodaj nezošmykol z chodníka do strže, v autoservise spolupracovník nadvihne predok auta, ktorý už-už ide rozmliaždiť hruď tomu čo demontuje výfuk /...veď bolo podložené a zaistené, dočerta !/,... koľkokrát skričíme:-"Stoj!", -"Drž!", alebo -"Pusti!" a koľkokrát len vďaka obozretnej pozornosti zabrzdíte auto, či doslova akrobatickou "mišičkou" sa vyhnete nešťastiu na ceste...? Koľkokrát bezdomovec objaví "teplé miestečko" s niečím pod zub, keď vonku je -20 a spolutrpiteľ je "grogi"...?
Bežné peripetie každodenného života. Nenárokujúce si televízne kamery a "skromné" popisy priebehu "heroického" činu, znejúce tak naivne a preskromne... Burcujúca účasť v kontách nádeje, pod taktovkou okukaných tvárí tiež nepresvedčivé...
Pokiaľ máme takýchto ľudí okolo seba, na ulici a v práci, či len tak na horách a v baroch /či tam netreba?/, asi tá výchova pre spontánnu záchranu človeka nie je nulová. A dobre, že to aspoň ten bežný človek dajako nepreceňuje - neuplatňuje nároky na...
Len nech vo všeobecnosti, pri zamyslení nad svojím životom, cíti hrejivú slasť sebadôvery, vie, že aj on je
- h r d i n o m !
