Som už zvyknutý stretať slušných, nevychovaných, bezočivcov i chrapúňov. Za dobu temer šesťdesiat rokov života, som tak trochu aj psychológ a u ľudí predpokladám dopredu prejav dobrej výchovy. Často márne! V zime, akoby sa množina tých slušných vytrácala. Badám to najimä , pri presunoch za nákupmi, na prechádzkach,...
Tak napríklad nájomník našej bytovky, - vchádza zasnežený ako Yety z vonku a vo dverách čakám, že tridsiatnik pozdraví prvý. Nič ! Nuž sa mu prihovorím: -"Dobrý deň sused, konečne je zima ako má byť...!" Vie, že som z Liptova, ale aj tak, bez vrátenia pozdravu, zvrčí ako snežný leopard: -"Už aby bola jar...!" Ešte sa pokrúti pred schránkami, ale akoby som tam už ani nebol...
Vonku, sneh na ceste iba zo päť cm, neodhrnutý, no nešmýka sa, po chodníku nik nechodí... Na polceste do Jednoty stretám známu s kočíkom, bývala kedysi nad nami, na treťom...Viem, s kočiarom to nie je bohviečo, ale asi sa dá, keď sa rozhodla a vo veku dvadsaťpäť mi bolo aj s kočíkom a nákupmi hej...! Už som bol skoro na jej úrovni: -"Kde sa v takomto nečase túlate...? Čo sa na koberci nehráte s malou...?!", - trochu vyčítavo, sarkasticky a bez pozdravu - tak ako ona... -"No to sa niekomu rozpráva !" - odvrkne nasilu a pretože ide cez mantinel snehu na chodník a do vchodu oproti, hneď sa chytám kočíka pri kolieskach... Neprotestuje. Ešte skoro naraz odupeme nohy, od snehu a zbavujeme sa vzájomnej blízkosti na ceste za svojím. Bez jej pozdravu, ešte na rozlúčku zašvitorím :-"A dovi,..."
Autobus je zasa plný, no ako na zlosť všetci sedia, iba ja s manželkou nie. Pri stredných dverách je na dvoch dvojsedadlách za sebou rušno,...dva pári rozjarených adolescentov. Naschvál nás nevidia... -"Nazdar,..." - prihováram sa pozdravom a vyzývavo čakám reakciu, prirodzene slušnú... Iba jedno z dievčat mimochodom odzdraví, ale stále sa venuje šteklivému zápaseniu, so svojimi kamošmi. Po mojej pripomienke o slušnosti a odpovedi, v divokom trojhlase, "...my sme tu boli prví !...", som začal brániť slušnosť a galantnosť. Zdrapil som najbližšie sediaceho za sveter na prsiach a druhou rukou za jeho rameno. Chvíľu mi trvalo dostať ho zo sedadla, no aj tak to vyzeralo, že keby nechcel, tak... Stíchli a ja som ponúkol takto uvolnené sedadlo manželke. Odmietla pohŕdavo, že po tekom "extempore",...Sadol som si ja, no vtedy sa pratala preč, obtierajúc sa o moje kolená, aj moja spolusediaca, ..."predsa nebude sedieť s takým ...
Pocit víťazstva sa nedostavil a tak sme radšej postúpili ďalej, postojačky ešte štyridsať km... Cítil som sa ako "de La Mancha" a v hlave mi točili veterné mlyny...
