Aj keď ráno čo ráno, bolo treba znovu do chladného prítmia, zababušený do teplého kabáta, vlneného šálu s cikcakavými červeno - hnedými čiarami naprieč, vstávali sme radi. Na hlave ušianka /kožená so šedými brčkavými chlpatými bokmi, dobré na uši keď vonku opaľovalo -20°C a viac.../ a na nohách kožené "bagandže", s remienkom, takto vyzbrojený, každý deň v tomto predsviatočnom období lákal novými zážitkami s kamošmi...
Išlo sa do školy. Na chrbáte neodmysliteľná, hnedá školská taška s prackami, na rukách palčiaky uštrikované staršou sestrou, spojené navzájom šnúrkou a prestrčené z vnútra rukávmi kabáta.
Von do snehu som ráno vybiehal, až keď cez okno hľadiace na cestu, bolo vidno zopár postávajúcich, rovnako starých konškolákov, podľa možnosti ešte predtým, ako buchla do okennej tabule snehová guľa...
"No konečne, veď už primŕzame a Paľko sa ešte do šparhétu tlačí...!", vítajú ma.
"A čo, peniaze už máš? Na jarmoku budú lacnejšie a vystužené..!" , zaznieva z hlúčka od Joža.
"Nemám ešte dosť, iba sedem a treba mi na tú najkratšiu dvanásť...", odpovedám všetkým...?!
"Len musíš skôr, aspoň o šiestej, kým neprídu Horehronci vlakmi...", pridáva ďalší znalec pomerov...
"Viem, veď ide aj mama, tá chce papriku, sakajtov, mak,...Neviem či mi doloží ?!"
"Pýtaj od Jula, nedá..? Ak nie, ukradni - ako ja Milanovi... Keď príde z krčmi, nikdy nepozná...", to Martin...
Hokejka by sa mi zišla, kupenská, len keď nevydrží ani jeden zápas...Väčšinou treba dohrať s ťažkou krivuľou z vŕby... To už sme za garážami, kde Tatry s V-3S -kami smradia z výfukov, pripravené zasiahnuť na Čertovici a Horehroní, keby niečo...
Popri Hrone prejdeme raz - dva, občas vyliezame na snehový "mantinel", čosi do metra, aby sme videli ako ľad pokrýva Hron a či by sa dalo cezeň na druhú stranu.
Pes, ešta šteňa, radšej prebieha na druhú stranu cesty pred stretnutím, akoby vedel o nás, čoby potenciálnom nepriateľovi... Asi všetkým sa zdá na "panenskej belobe snehu" starší. Taký neprejde bez "guľového útoku" chalanov. Keby sme už išli zo školy, bude slnko, teplo a gule budú tvrdé ako skala. Takou trafíš...
"Štelléra si videl?", pýta sa Martin, keď sme oproti evanjelickému kostolu.
"Hej, včera zo školy, ale vidí sa mi, že vlani bol krajší...", to hodnotím šmalcovú prasačiu hlavu, oči sušené slivky, uši, rypák a líčka ružové, zuby z kukurice...Výklady obchodov začali zdobiť predvianočne. Hotový gejzír pitoreskných nápadov, plastík, svetelných efektov, girlánd a obrazov...
"Poďme, či nezamrzol výklad ?!", vyvoláva Jožo, pootočený napoly k mäsiarstvu, hneď z kraja námestia.
"Čo si pipi?, veď má ventilátor! A čak sa tá svinská hlava podobá na nášho zástupcu..!?"
"Hej, len má kus kratší rypák ako on."
Štvorhlasný chichot nezbedníkov zaujal na chvíľu pár dospelých, pozerajúcich sa na obrázky filmov vo vitríne, na rohu pri Medzierke. My, hoci ani zďaleka premrznutí po viac ako kilometrovom presune za každodennými vedomosťami, sme radšej rýchlo prebebehli cez cestu a posledných tristo metrov po námestí, popri kolkárni, cez dieru v pletive plota školy Pod cintorínom. Vbiehame do vestibulu ešte pred prvým zvonením...
