Všetci traja už od Veľkej noci básnili o tom, ako si dajú v horúčave a zhone, medzi tým množstvom technických novôt, jedno pravé - české, krásne zarosené, zlatisté s riadnou hustou "baranicou", vo vysokom pohári s nápisom "Budveiser"... Samozrejme, v predstavách nešlo len o jedno...
A zasa bola nádherná, v noci chladnejšia, no cez deň, ako rajská - jeseň!/dnes už nič nie je také, ako voľakedy, ani elektrika.../. Na cestu, v novšom autobuse "Karosa", sa každý patrične pripravil, čo - to pod zub a malou ˇ"ťapkou" borovičky proti "hadovi". Celá cesta bola typická uvolnenou bujarosťou, radosťou z výletu, pekným počasím a spevom. Päť hodín z Brezna do Brna, s prestávkou pre fajčiarov a "cikpauzou" za Nitrou, ubehlo od piatej ráno, ako jedna pieseň. Pred bočnou vstupnou bránou do areálu - ešte posledné inštrukcie, kedy a kde zraz na návrat domov, každému lístok do ruky a vzrušenie z očakávaní, tam za plotom...
Sepeši, Bučko a Labaj, sa ako vždy na spoločných podujatiach, držali pokope. V autobuse, tak ako ostatní, niečo pojedli, popili - iba s bontónom - bolo tam plno žien a dajaké deti... Každý v podobnom striekanom saku, v pestrej letnej košeli s krátkym rukávom, dohora vyčesaní a nabrilantínovaní... Všetci ešte slobodní, aj keď roky už mali, s gučou bankoviek vo vrecku a odhodlaním - nenechať si ujsť žiadnu zaujímavosť - ani technickú, ani tú v sukni...
Asi po troch hodinách nasávania vedeckotechnických poznatkov v strojárstve, prekladaných dvoma - tromi pivčiskami, začalo Sepešiho niečo tlačiť v žalúdku.
"No nič, obzriem sa po dajakom vécku...", vraví, ale v tvári akosi zagrimasil... "Ále vydrž, veď pôjdeme všetci zbaviť tých zoxidovaných pív v mechúri..." Vydržal čo vydržal, ale tlak zrazu narástol a presunul sa podstatne nižšie, do brucha, ale len chvíľu...
Zrazu začal zelenieť a už s krikom priduseným z predklonu, stenavo "predniesol": "Chlapi, boha, somnou je zle, ak mi nepomôžete, ale bleskove, tak tu bude hanba na sto rokov..!"
Bučko s Labajom, ako keď do nich strelíš, najprv zalovili v pamäti, ako to je, "keď ti hovno trúbi v poslednej zákrute", potom zalovili ešte raz, kde to naposledy videli dajaký záchod a už, usmerňujúc kamoša voľakde bokom, veď čo ak, hnali sa pred ním, robiac "koridor" pomedzi riedke rady návštevníkov... Sepeši musel zo dvakrát zastať a v hlbšom predklone s prekríženými nohami, meniac farby ako lístie na jeseň, kričal,-"...postoj chvíľu !!!" V zápätí sa ale už znovu rozbiehal drobnými krokmi a snažil sa ich dobehnúť, ako sa mu s "tým trápením" dalo. Konečne, stavba určená na záchranu od ťažkostí tohoto druhu...
Obaja bežiaci v čele, s priebežnou kontrolou, či ešte trpiaci kamarát žije, vytvorili vysoko organizovanú skupinu. Bučko vbehol do dverí, roztvoril ich dokorán a s nohou ju držal v otvorenom stave tak, aby neprekážal vbiehajúcim, Labaj bez otáľania vtrhol do chodby a tiež roztvoril najbližšie dvere na kóji pre súkromie. Hrdinsky ich držal rozškľabené, v postoji vlastnom "štafetárom". Iba úchytkom zaregistroval, že sa čosi hompáľalo z vonku na nich...Mal šťastie, vovnútri nikto nebol... Sepeši v behu, odprackal remeň na nohaviciach, cestou zhodil sako ledabolo smerom k Bučkovi, a s gaťami skoro na kolenách sa blintom zvalil na odkrytú misu...
Takú slasť už skoro každý zažil..! Uvolnenie z napätia, ktoré sa podobá amoku, pot, ktorý sa rinie dolu chrbtom a všade po celom tele, to šťastie, že sa nič hrozné nestalo už cestou, hrdosť na seba, že predsa len som to dokázal - za pomoci kmošov, samozrejme...Pocit, iba v nemnohom sa líšiaci tomu, keď si v extáze... Sepeši iba nezreteľne vnímal, čo tí dvaja vonku, chechcú sa...Vydrží výsmech, veď o nič nakoniec nejde...
Ako tak rozmýšľal v opojení, ešte sa načiahol za šnúrou splachovača, "-veď nemusí sedieť nad tou jedovatou kopou-", potiahol a za zvuku vodnej riavy, všetko čo sa v mise "uskladnilo", mu vletelo do stiahnutých gatí spolu s asi troma litrami vody..!!!
Porcelánový vynález bol zo strany sediaceho vylomený ako dlaň...V prítmí nepostrehnuteľný, a to čo viselo na dverách, bola výstraha o závade - v češtine...
