Pár dní s novou školskou taškou, béžovou a iba z koženky, vytvárali v správaní prváčika nefalšovanú hrdosť. No zároveň, ako výstraha z prežitého, varovali pred nešetrným zaobchádzaním s ňou. Bitka ťažkou, zrobenou rukou mamy, to sa ešte znieslo, ale pri zárobku sedemsto korún mesačne, na píle, jej oprávnený žiaľ nad škodou... Nedá sa pretrpieť podnes !!!
Medzi námestím a školou Pod cintorínom, popri mliekárni, tak tristo metrov, chodilo nespočetné množstvo nôh školákov! Na ceste vznikali permanentne kĺzačky, hneď ako tie prvé niekto posypal popolom... To občas kĺzaním šli deti v rade ako husi na celej dĺžke.
Keď šantiť, tak šantiť a škola asi už aj tak bola zamknutá, takže s Ľubom a Ferom sme museli zostať na kĺzačkách, najmenej do prestávky...Čo čert nechcel a ja teda ani toľko, blížila sa družinárka s plnými taškami nákupov z mesta, no a pri balancovaní z kĺzačky - bác hlavou do nej ! Musela nastaviť tašky... Pamätám si dodnes tú temnotu so všetkými súhvezdiami našej i priľahlej vesmírnej sútavy, po zauchu... Zlosť z nemohúcnosti zo mňa sršala tak, že sneh sa tuším okolo mňa začal topiť... Rýchlo som urobil guľu, rovno pod jej dohľadom a trafil som ju už odchádzajúcu niekde do vlasov, asi z ôsmych metrov... Fero s Ľubom iba poslušne odpovedali výmysli, prečo nie sme v triede...Do školy v ten deň, už nebolo prečo ísť...
Fero býval na Rúrach, bližšie k škole ako ja, Ľubo v Uličke, najbližšie. Vyhral návrh Fera, najimä preto, že včera vešali klobásy z udiarne. A potom, jediný mal psa - Dunča. Krásny jedinec, niečo ako horský pastiersky, chlpatý čierny, s bielimi okuliarmi a pásom na hrudi. Iba o niečo menší ako bernardín. Všetkých troch nás utiahol na saniach po Rúrach a - aj klobásu mali fakt dobrú... Delili sme sa po každej dlhšej jazde s Dunčom, až do čias, keď už žiadal klobásu aj bez práce. To nešlo !
Na druhý deň to začalo, hneď po príchode do školy. Mňa zajal dozor, len čo som vstúpil hlavným vchodom, no v riaditeľni už boli obaja. Vyzlečení, nie ako ja, pokašliavajúci s čiapkou v ruke... Prečo tam stála nasrdená Ferova mama, "...to som nemyslel, že je taký sraľo a ptrebuje ochranu...!", som pochopil veľmi rýchlo. Tej klobásy sme vraj spotrebovali priveľa, počas Dunčovej služby !!
Krátke psychologické školenie a nasledoval verdikt riaditeľa. Ja sa mám ísť ospravedlniť družinárke, Fero to odpracuje na domácich galejách, naozaj začas sekal dobrotu ako mäsiar karmenádle, no a Ľubo, Ľubo už ten deň doniesol Detvy, aby sme po škole rýchlejšie zabudli... Domov sme šli popri kolkárni a šlukovanie bolo také hlasné, že okoloidúci mysleli na vyrózu somárskeho kašľa...
