Dedinu vtisol súčasníkom do povedomia, komický zbojník Pacho.
V jednom z domov námestia, býva aj početná rodina cigánov. Dom, už povojnový, ničím sa v základoch a architektúre, nelíšil od ostatných v rade, pokým doň vlastník - poľnohospodárske družstvo - nenasťahovalo týchto pracovníkov živočíšnej výroby. Teraz je to ako dom vojny...
Mám neďaleko víkendové obydlie a tak v jedno sobotné popoludnie, mňa a určite aj ostatných, upozornil hlasný, hádavý krik viacerích mužských hlasov, ozývajúci sa z dvora "obydlia". Známi častým vyvádzaním po alkoholovej dávke, to nebolo až také výnimočné, keby...
Do výkrikov sa ozval plačlivý, kvílivý brechot psa! Bol taký prenikavý a ľútostivý, že som vyštartoval na záhumnie, kde poľná cesta spája zadné hospodárske budovy s námestím a dáva možnosť zistiť, čo sa deje za dvormi vzadu... To už traja dospelí, mladí cigáni, jeden so sekerou v ruke, uháňali za plačlivým nárekom, ktorý vydával dolu dvorom pomedzi stavby ženúci sa retraiver, asi ročný. Bolo ho občas predtým počuť brechať, tak som ho bol pozrieť...Vtedy bol priviazaný sisalovým špagátom okolo krku o polospadnutý stĺpik niekdajšieho oplotenia sadu. Myslel som, "hádam im ušiel navždy, aj keď asi zranený..?!" Mýlil som sa. Naháňačka pokračovala, síce krátko, ale s jednoznačným záverom...Odohrávalo sa to skryté pred očami susedov. Veď, kto už pôjde medzi takých kvôli ich psovi...?
Na druhý deň, v nedeľu, nám "sedmospáčom" debatujúcim pri vínku často dlho do noci, poriadne nepríjemne pichalo slnko do spálne, už o šiestej... Ešte nepríjemnejší bol však zvuk z neďalekého kostola... Zvony a hlasné výkriky ľudí.... Z otvoreného okna prvého poschodia domu, sme mali ako na dlani početný sprievod, idúci po ceste okolo námestia. V ostrých lúčoch slnka a rozkričaného zvonu šli vpredu za miništrantami a farárom, najprv dievčatá, tak desaťročné, v šesťstupe, celé v bielom, očipkované v nazberkaných sukničkch, za nimi chlapci /žeby vo frakoch..?/ a dospelí v neusporiadanom zhluku. Počet a huriavk, ako vo sviatok práce v okresnom meste...
Fotograf, gadžo, snažiaci sa zvečniť nezabudnuteľné a sviatočné chvíle prvého svätého prijímania v obci /aj okolité dediny bez kostola, majú vždy skalných na omši/, šiel najprv ako pozvaný, na pohostenie k cigánom...
Prekvapenie domácich, psiu pečienku, mu určite nepredložili s jedálnym lístkom...!!
