Čo z takého VZN mesta, keď na jednej strane umožní v byte bytovky žiť so psom a znepríjemní tak život ostatným - žijúcim iba s ľuďmi ?! Poníži hygienu a premieša ľudské vzťahy so zvieracími nasilu a nekompromisne ?!
Už keď som vstupoval do výťahu so smeťami, kabínka smrdela ako výbeh v ZOO. Zo 48 rodín, má v obytnom dome asi 10 rodín chlpaté, brešúce zviera a toto je najimä vo vlhkom počasí trest pre ostatných. O chvíľu som v suteréne, s plným vedrom zemiakov, vstupoval do chodbičky pred výťahmi do neznáma. V slabom lúči svetla z pivničného okienka za chrbtom, sa pri stene mihlo niečo tmavé a zašramotilo, zafunelo... Zimomriavky mi naskočili a inštiktívne v obrannom strachu som zmeravel medzi dverami. "Stoj ! Kde sa ženieš...?!", zaznel mužský hlas z temnoty. Rozsvietilo sa vďaka snímaču pohybu a urastený tmavý psisko s narazeným ňufákom oňuchával moje nohy. Bol na vodítku končiacom za hranou výťahovej šachty, napnutom od ťahu na oboch koncoch. Kýpťom chvosta nevrtel,obrana v šľapkách nemožná, nuž som len čakal, či ma neznásilní. Situáciu zachránil jeho majiteľ, s nosom veľmi podobným svojmu partnerovi, ostrým nezrozumiteľným brechnutím na psa...
Keď ako prvý nastupoval do výťahu, odmietol som spolucestovanie s poznámkou, že v kabíne je smrad, zožrať sa dobrovoľne nenechám a že na presun psov by malo stačiť aj schodište... Odcestoval nasrdený ako ...z boží vůle král...
Leto, vydýchaný vzduch čakárne, jedného z dvoch kardiológov na päťdesiattisíc občanov regiónu, pätnásť, poväčšine starších čakajúcich a jedna stolička na dvoch prítomných... Postavil som sa k otvorenému oknu s vierou, že ťažoba z bolestí v hrudi pominie čo najskôr, veď lekár, ktorý ma sem poslal, pred chvíľou telefonoval, "...aby niečo so mnou bez dlhého čakania urobili !..." Sestra vyšla, vzala záznamy aj od ďalších dvoch a zmyzla za dverami svätyne. Až o dve hodiny, medzitým mi ponúkla pohár vody, oznámila, že "... lekár záznamy preštudoval, no my odchádzame na dovolenku, ste pred operáciou, prídite po nej. Pozrite koľkí ešte čakajú a vy ste nebol ani objednaný !..."
Odkuľhal som sa na operáciu do hlavného mesta štátu a po dvoch týždňoch som sa hlásil v taj istej čakárni. Asi po hodine vrtká sestra vyniesla papier a vyzvala ma k podpisu... Podpísal som poslušne, zobral záznam a pýtam sa :" Kedy vlastne uvidím lekára, ani minule ani teraz - je vôbec v práci...?!" Zasmiala sa spolu s ostatnými v čakárni a pridala kartičku s dátumom ďalšej kontroly - vraj "...už osobné stretnutie s lekárom o mesiac..." Nevyšlo to. Na záznam, ktorý sestra vyniesla s výpisom liekov a že som bol riadne lekárom poučený a oboznámený o rizikách liečby a bla, bla, som ešte pred podpisom pripísal - "Fikcia - lekára som po troch návštevách ani nevidel a neverím, že vôbec existuje...".
Našťastie sa mi podarilo umestniť sa u toho druhého lekára, ktorý reálne existuje a lieči.
Konvenčná slušnosť kvôli vonkajšiemu dojmu je neudržateľná, keď už stúpajú po osobných právach, pohodlí a nervoch človeka, slepí ignoranti - sebci bez empatie...
