Za tých pár mesiacov či rokov, vie na 80% jeden o druhom, čo má rád na obed, aká farba sa mu páči, ktorému futbalovému klubu fandí...Spolu sa stretávajú po práci, v čase voľna a na niektorých rodinných akciách svojej priateľskej polovičky, hoci každý, aj tak má tých svojich srdcublízkych a protežovaných, iba pre seba. Každý z nich vie tak na 80%, aký má ten druhý príjem a koľko z toho musí vložiť do spoločnej existencie v páre. Majú improvizovanú náplň rodinných povinností, hlavne pokiaľ ide o deti... Navonok bežná rodina s rozdielnymi priezviskami, no niečo tomu chýba obsahovo... Ide predsa o "priateľstvo" !?!?
Stretol som sa s ním podľa dohovoru v malej kafetérii. Poznal som ho bez ťažkostí, mal poznávacie znamenie...Sedel pri stolíku pre troch, noviny, šálka kávy aj pre mňa, - rozvoniavala už pred vstupom z ulice. Poloprázdna, útulná štvorcová miestnosť s vedľajšou, pre zaľúbencov... Potom už len prekvapenia... Hlas o dva tóny vyšší (bože ako ja nemám rád fistuly...!), keď vstával od stola a podával ruku na privítanie, bol o pätnásť centimetrov nižší a dvadsať kíl ťažší, než v mojich predstavách. Dlaň mäkšia, vlasy rovnejšie, dlhšie a svetlejšie. Vôňa nijaká, oblečený v rifloch a mikine, s príjemným, mäkkým úsmevom pripomínajúcim veľmi silno speváka Martina Chodúra...Veľmi dobre som poznal jeho názory na politické dianie u nás, na kapitáldemokraciu i spoločné vlastníctvo. Naša zhoda, ako riešiť problémy k spravodlivejšiemu, ako postihovať politických defraudantov verejných zdrojov... No počas chlipkania kávy, zaboha nebolo o čom ! A ani potom. Vyslobodením bol muž, ktorý asi po hodine vzájomného triafania tém, odišiel s ním za povinnosťami. Môj priateľ z facebooku...
JaroP, JaroL a ja sme boli známa trojica v dobrom i zlom. Na plavárni, hati, v meste, proste všade sme boli vzájomnou súčasťou, po dobu tak päť - šesť rokov do osemnástich... To, ako sme sa tešili na spoločné hodiny pri futbale, hokeji, či boxe, pri kartách, kúpaní a drobnej zlodejine susedovho ovocia, pri pálení Jána, účasti na lyžiarskych pretekoch, kine, alebo len tak po kopcoch, vedeli všetci kde sme vyrastali. Každí mal originálny pisk, hoci sme pískali tú istú melódiu keď sme sa zvolávali,vedeli sme, kto ako ďaleko dosíkne, či hodí skalu cez Hron, kto sa vie ako biť a aké má šance u dievčat. Koľko drobniakov má práve vo vrecku a kde prišiel k odrenine na hánkach ruky... Hoci sme boli rozdielni a nechodili do jednej triedy ani školy, boli sme skutoční - priatelia !
