Žena s dieťaťom sa hodila pod prichádzajúci vlak! Dcérka prežila so škrabancami, ženu rýchlou pomocou previezli do krajskej nemocnice. Mala rakovinu v pokročilom štádiu, žila zo sociálky, bez príbuzných a dieťaťa sa nechcela vzdať za žiadnu cenu ! Vodič motorového rušňa, zostal v traumatickom šoku...
Ak dopadne na človeka neznesiteľná rana v podobe nenávratne stratených ilúzií, straty zmyslu existencie, keď sa už život začne podobať koncentráku, nečudujem sa ľuďom rozhodnutým uniknúť z neho... Využijú každú možnosť ujsť z akéhokoľvek väzenia. Etika lekára, je potom v zásadnom rozpore so snahou samovraha a spoločnosť vracia utečenca, naspäť za ostnaté drôty života...
Mal som tak desať a všetci traja sme ako kozlence cestou do školy, skackali v pravo i v ľavo pozdĺž domov na kraji mesta. Nazerali sme drzo do okien a vyškierali na ľudí vnútri... Istí, že nestihnú vybehnúť a strestať naše opičie provokácie. Za nízkym oknom s hustou záclonkou, v izbe kde sa vchádzalo dvomi schodíkmi dolu a do ľava, za dverami so sklenými vitrážami, bolo niečo rušivé... Poznali sme staršieho, šedivého muža s mliečnymi fúzikmi, ktorý tu býval a trpel naše detské výčiny. Niekedy nám kamarátsky ponúkol jablko, aby si s nami udržal mier. Teraz, pootvorené vonkajšie dvere, vyzývavo lákali nazrieť dnu... Vkĺzol som a okrem neznámej ženy, jačiacej niečo histericky, som ho zbadal ! V polosede, vystretými nohami opretými o podlahu, no zadok vo vzduchu, visel na žinke uviazanej na kľučke okna, cez ktoré som predtým nazeral. Okolo krku uterák, "aby ho neškrtilo?", s tmavomodrým jazykom vyplazeným na celú bradu ! Obesený ! ...Na tretí krát sa mu to podarilo, predtým ho vždy niekto včas odrezal a tak zachránil...
Ani psychológovia nedokážu meniť úmysel samovraha na streche mrakodrapu, veľa síl vynakladajú záchranári i lekári pri krvácajúcich z porezaných žíl, alebo predbiehajú "pani zubatú" pred svojvôľou otráviť sa medikamentami, či posledným výdychom streleného vlastnou zbraňou... V pozadí sú prozaické dôvody, ktoré vysvetľujú zlú sociálnu, zdravotnú situáciu, alebo psychický stav, vháňajúci bezmocných po dlhých úvahách do - náručia oslobodzujúcej smrti !
Nejde o skupinu samovrahov vo väzniciach - majú za sebou utajené príbehy, ani o vrahov nevinných detí a ľudí v supermarkete, keď po vykonaní naplánovaných jatiek vpália guľku do vlastného mozgu...
Jeho život bol na konci. V osemdesiatich dostal druhú mozgovú porážku, myslel na všetko, ale rozprávať nedokázal. Lieky, personál v bielom, pach nemocnice, infúzie, pokusy s opusteným mľandravým telom na nič nie súcim... A bolesť ! Ostrá v hlave, tupá v končatinách... Vedomie, koľko hanby a odporu zanecháva v zdravých, keď s ním manipulujú na posteli po potrebe, na umyvárke, s mokvajúcimi preležaninami... Krutosť, s akou mu odopierajú skončiť to hrozné a nekonečné utrpenie, eutanázia - vyslobodenie... Ako dlho ešte...?!
Spomenul si na to, ako prežívali kedysi o hlade a zime v horách, keď ich Nemci rozohnali v povstaní a za nič na svete sa mu nechcelo umierať, všetko vysnívané ho iba čakalo... Zo zajatia ušiel s piatimi ďalšími...prežil, ani nevie akými náhodami - iba sám. Bol to boj o život ! Aj u tých, ktorí sa ovešaní granátmi obetovali pod pásmi tanku...
