S dvadsiatkou a igelitkou v ruke, v chladnom marcovom ráne, som teda nasával atmosféru posledného fašiangu na Záhorí. Pravdaže, zátišie dopĺňa pár zarastených, prešedivených junákov, s plastovými pohármi v hrsti. Srkajú víno a nostalgicky prežívajú jarmočné dianie na rannom slniečku po svojom. Najviac dávajú pozor na aktívnych šarvancov, aby do nich silnejšie nevrazili... Mne se to podarilo a s pardónom za vyčrpnutie moku z pohára, som rýchlo prekľučkoval čo najďalej...
Dedinská zabíjačka propagovaná týždeň v rozhlase, organizovaná obecným úradom... Vysvetľovalo to mnohé... Väčšina inkasujúcich za jedlo, bola z tejto inštitúcie, bez zábran brali na striedačku peniaze s následným dokladaním okruškov chleba na tácku, že pri várniciach na guláš, boli z núdze menovaní čudáci so spopolnenými cigaretami v ústach nad odkrytým jedlom... Oblečenie, miestami ako masky k morene, miestami ako od stola úradovne, s mastnými škvrnami, starosta v klobúku a lekárskom plášti... Keď som pri obchôdzke ešte zazrel prefarbenú blond v päťdesiatke, pri maxipekáči s cigánskou, uhýbajúcou úškľabkom, pred dymom špaku cigarety vrazenej v pravom kútiku krvavých pier...! zároveň sa voľnou rukou škrabala v bujnej nezakrytej hrive (vždy lepšie ako v zadku...) a dávkovala kontinuálne kliešťami mäso do žemlí, pripravovaných kolegom... Nebolo o čom! Vedel som, že nie deficit zdravotných preukazov, ale základy fajnovosti, pestované starou dobou, mi práve vyfúkli žvanec z taniera...!
Ešte vo dverách bytu pri odchode, som dostal zdôraznenú radu: "A nezabudni k jaternici a klobáske aj kúsok mäsa, nech je zabíjačka kompletná! Tých škvariek stačí kilo!"
... Priniesol som od oficiálneho mäsiara, vydarený bôčik. Ešte aj dnes chutí s domácou knedlou a dusenou kapustou, ako božia mana... O zabíjačke manželke stačilo porozprávať.
