Ako príklad by som uviedol nedávne televízne vystúpenie predstaviteľa strany Jobbik, ktorý nazval štrngnutie si maďarského politika s rumunským kolegom zo Sedmohradska za vlastizradu a ďalej sa pohoršoval nad tým, že programy spojené s blížiacim sa Dňom národnej spolupatričnosti, ktorý je venovaný spomienke na „nespravodlivý mier" z Trianonu, a ktoré už na niektorých miestach začali, majú neadekvátnu náplň. Vraj kto to videl, aby si tento deň v Maďarsku pripomínali pečením, varením, pripíjaním, hrala hudba, či sa nebodaj tancovalo! A mal pravdu. V Česku, Slovensku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku - prosím, ale v Maďarsku? Takže sa mi tak vidí, že skôr či neskôr sa dožijeme zákona, ktorý Maďarom prikáže čo v tento smutný deň robiť a ako sa správať, ak nechcú byť obvinení z vlastizrady. Zatiaľ je však pravdou iba to, že Maďarom k smutnému (23. október) a smutnejšiemu (15. marec) sviatku pribudol ten, doteraz, najsmutnejší (4.jún).
2. jún 2013 o 23:07
(upravené 2. jún 2013 o 23:12)
Páči sa: 0x
Prečítané: 625x
Smutný, smutnejší a najsmutnejší?
Považujem sa za šťastného človeka lebo v oboch našich provinciách, tu na okraji Únie, mám veľa známych a priateľov. Slovákov aj Maďarov. Mám ich rád a niekedy sa mi tak vidí, že aj oni mňa. Moji tunajší maďarskí priatelia sú milí, priateľskí, pracovití a čestní a tak ich občas ľutujem, lebo väčšina ľudí v Maďarsku je taká istá a už by si všetci konečne zaslúžili „normálnych” vedúcich činiteľov. Žiaľ v našich provinciách sa toho tak skoro asi nedočkáme. A nedočkáme sa ani rozumného „slovensko-maďarského vyrovnania” lebo nech to teraz vyzerá akokoľvek idylicky, pod pokrievkou to stále vrie alebo aspoň bublá…
Pavol Žibrita
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
