Mária Pažmová
keď si raz spomenieš
Keď pokojný večer hladká naše nahé líca. Keď tichá rieka šteklí naše bosé nohy. Keď tráva vytvára najmäkšie vankúše pre naše ťažké, ustarostené telá a keď nás už nevyľaká šuchot hraboša v tráve, spoznávame šťastie. Také krásne šťastie opustenia reality. Vojdeme do lesa a strach, smútok, nechuť a stres zostáva za bránami stromov. Vchádzame do rozprávky v ktorej sú všetci kamarátmi.
