Mária Pažmová
Obyčajná
Dokážem sa s Tebou baviť hodiny.Vyriešiť intimitu vlkovaj nepoddajné roviny.
Som mladá, ambiciózna, tvrdohlavá avečne zasnená slečna. Mám rada kvalitné knihy, úprimných ľudí a cestovanie. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ono to občas trochu zamrzí, keď odchádzajú anjeli. Potichu, nepočujúc, galantne, aby ma neboleli vlastné rany.
Nebeské lúčenie,oznamjúce príchod noci, škrabot psa na krvácajúce city. Svetlo v diaľke signalizujúce návrat
Spýtal sa ma či sa o nej nechcem baviť. ,,Nie," odsekla som mu drzo. On nevedel, že sa pýta na najhoršie veci v jej živote.
V srdci zapichnuté tŕne, ktoré ale úplne (ne)bolia. Tak ako ma (ne) bolí, že klameš tú, ktorú neúplne máš rád, no (ne) miluješ.
Ako to urobiť?... Tak aby to nebolelo... tak aby to nebolo cítiť... len tak ... pomaly.. nežne...bez emocii... V kompromisoch zamotaná, to čo chcem som nedostala a tak sa nechcem zblázniť no pokračovať v žití len tak... bez rečí a pohľadov
Tí pokritci, ktorí o mne hovoria že som hnusná mrcha,špinavá hnisavá hnusoba a zablatená handra,majú pravdu.Tak nech si povedia, nech sa do mňa obúvajú, ja znesiem. Ja musím zniesť. Ja im to dám najavo. Ja ich zničím. Ja im poviem čo si o nich myslím. Aký sú užasní a skvelí, ako im stále všetko verím, ako ich strašne ľúbim, ako im všetko možné sľúbim....
Pretože ma tak nejak upútal jas mesiaca na oblohe a do snov mi stále neprichádzalo nič príjemné, otvorila som si počítač a začala si spisovať myšlienky. Nie, nechcem sa označovať za textárku, navyše nie spisovateľku, len ma to proste napadlo.
Tak a je to za nami... Slnečné dni,keď sa nič nemuselo, daždivé dni keď sa nič nemohlo. Prázdne slová do hmly, ktoré pre niekoho znamenali nič, no pre nás boli celým našim svetom. A zase sa nám začnú šedivé dni...
Otvorila som oči a uvidela som slnko. Také krásne. Veď viete. Všetci ho poznáte. Keď už nie je svojej prirodzenej oranžovo ohnivej farby ale zrazu je plyšové. Také krásne slnko ktoré máte chuť objať, bozkávať a škrabkať ho za ušami , aby sa na nás usmievalo...
Keď sa znova rozpršalo a listom sa už nechcelo vsakovať vodu, vyšla som na ulicu. Len na malý krôčik som vystúpila z tepla a sucha ružovej izbičky a obzrela sa okolo. Najskôr napravo, potom naľavo a nakoniec som sa uprene pozrela na dom pred sebou.
Leto... Mladé leto... Krásny život... Vášeň a láska... Nespojiteľné, a predsa spojené v jedinečnom okamihu... Vyjdeš von a vo vzduchu cítiš lásku... Takú penovú... Bublajúcu... Nočnú a prázdnu... Mladú a stále prenádhernú...