Lebo Ježiš „cerpuje“.

Ďalšia streda. V kostolíku sa hmýri 80 rómskych detí a zopár desiatok dospelákov. Prevažne „gadžov“. Deti sú primerane veku a počtu pokojné. Úvod sv. omše zvláda rómska kapelka. V prvom čítaní počúvame príbeh z Makabejcovej knihy o hrdinskej matke a jej siedmich synoch. Čo sa stalo poznáme. Všetci zomierajú. Nechcú poslúchnuť kráľov príkaz a obetovať mäso. Kázeň. Rado prináša na tácke údené rolované pliecko, oravkú slaninku a celú „štanglu“ salámy. Sledovanosť v momente stúpa o 300%. Mäso v kostole :o)?! Načo? „Dali by ste si z tohto chutného mäska? Kvalitná prerastaná slaninka, fajne vyúdené pliecko, šťavnatá saláma.“ Niet pochýb. Jednoznačný súhlas. (…)„A tí siedmi bratia z príbehu boli ochotní zomrieť(!), len žeby NEMUSELI jesť takéto fajné mäsko. Šalenota. Co?“ (…)„My kedy nejedávame mäso?“ „V piatok, džanes (vieš).“„Prečo?“ Chvíľa ticho, oči rozmýšľajúco uprené do stropu. Imro prezývaný podľa baby Kryskoš v tretej lavici zahlási: „Lebo Ježiš cerpuje.“ (cerpuje od nárečového „cerpí“, trpí). Výbuch smiechu. Ani ja sa nezdržím. „Áno, Imro, lebo Pán Ježiš (chvíľu váham) cerpuje.“ Ďalší výbuch smiechu. Mäsko ustupuje do úzadia. V hlavičkách zostáva „Ježiš cerpuje“. A v srdci rozhodnutie na piatok. Postny kiflik bez salámy.