Najprv 7 (strastiplných) hodín cesty vlakom. Nič to za to. Teším sa! O krásach Cornwallu som počula mnoho a vždy samé superlatívy. Natriasam sa teda vo vlaku, čítam, spím, jem, počúvam hudbu, ľudí okolo, pozerám cez okno, vzdychám, mrvím sa, vystieram nohy, nervačím, počítam čas, v duchu preberám malú násobilku, vybrané slová, počítam po francúzsky do sto, najprv odošlem a potom kompletne vyčistím všetky prijaté, odoslané, rozpísané esemesky, zase si čítam, mrvím sa, tŕpnu mi nohy, bolí chrbát, až...Koniec dlhej cesty na dohľad! Malebné mestečko Penzance!
Ubytujem sa, hodím rupsak na posteľ a ešte v ten večer, nedočkavo, vyberám sa k St. Michael Mount!! By the way, anglická obdoba toho francúzskeho, kde som už takmer bola, v článku o žabožrútoch. Krása! V opojení, v dočasnom pominutí zmyslov fotím, cvakám, ostrím, zameriavam, cvak! Cvak! Cvak!
Dosť bolo výcvakov. Bosá kráčam po piesku, úsmevom zdravím okoloidúcich zberačov mušlí, ľudí venčiacich svojich štvornohých miláčikov. Dýcham voňavú atmosféru prázdninového letného podvečera. Vyruší ma súmrak. Prepnem sa teda do modu fast a ponáhľam sa „domov“ (človek nikdy nevie, kto sa v letný večer zavesí na milú :o) mladú ženu on her own).
Ráno sa budím nedočkavosťou a po výdatných raňajkách vyrážam na autobusovú stanicu. “Dobrý deň, Koniec zeme prosím. Morning, single to Land’s End, please.” A už hrkoceme úzkymi cestami.
Vystupovať, konečná. Uf, všade plno turistov! „Not my cup of tea“, mraštím nosom a okľukou sa, tentokrát, vyhnem turistickým obchodíkom. Chvíľku sa kochám výhľadom na more a skalnaté pobrežie. Zriadenec malej farmičky (poníky, ovečky, prasatá, mačky) ma už naviguje na turistický chodník lemujúci južné pobrežie západného Cornwallu. Zatrúbim na odchod, vyrývačne zakrochkám (nenápadne) pozdrav na ufúľané ale spokojné prasa za ohradou a už miznem v zákrute.
Počasie tak akurát. Príjemne teplo sem-tam preruší letný vetrík od mora. Idem zľahka, priam veselo, očami vpíjam každý detail krajiny. Teplá ruka slnka ma pobáda do kroku. Pred očami sa mi odkrývajú skalnaté bralá, výjavy a útvary pobrežia. Vzduch ma opája, morská azúrovoomodrá farba hladí dušu. Pobrežie je členité. Strmé útesy nahrádzajú tie plytšie skrývajúc ako poklady pokojné zátoky. V nich ako perly, malé, prírodné pláže so snehobielym pieskom. Niekoľkokrát sa obzerám, či nie je niekto nablízku, potom nahlas vykríknem: “Wau! To je nádhera!!!” Cítim sa ľahko. Spokojne. Dobre a bláznivo zároveň. (Žeby otrava kyslíkom?) ;o)
Hovorí sa, že príroda je múdra. A vraj večná. Na tomto kúsku zeme však musela mať okrem svojej univerzálnej múdrosti práve svoj esteticko-kreatívny moment. Pomocou mora s láskou obrúsila pobrežie do skvúcej sa krásy.
Byť tam a vidieť to.....to je nežný reset mysle. Ľahkosť bytia.
Vvýdych a nádych. Odpustenie. Mier duše.
Pochopenie.
Stav mysle, ktorý vie vyvolať len príroda.
Chcela som tam ostať. Navždy.
