Záblesky made in Paris

„Chlapče. Tak ty si teraz zarábaš na pekný prúser!“ zhodnotím situáciu jedným pohľadom, keď čakáme v rade na Eiffelovku.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Prešedivelý, celkom zachovalý, americký pánko sa totiž rozhodol tráviť čas štebotavým trilkovaním a flirtovaním s rodáčkami zo Chicaga. Všetci sa na jeho trefných poznámkach zabávajú, len jeho žena nie. Stojí k celej skupine odmerane chrbtom a jej body language nenasvedčuje, že si výlet in Paris veľmi užíva.

By the way, výhľad z Eifellovky za slnečného počasia stojí za to.

Paríž ako na dlani.

Oči vám na mikrosekundu oslepí odlesk slnečného svetla zo zlatej strechy Invalidovne.

„Oh, tak toto je silné cafe!“, takmer som vykríkla, keď člen strážnej služby kopnutím (!!!) vyhnal žobrajúcu, tipujem zrejme Rumunku, spred vstupnej brány Sacre Coeur. A potom sa pokojne vrátil hliadkovať do kostola. (O 10 minút bola Rumunka späť).

Uličky Monmartre nesklamali. Turisti, vyhrievajúci sa v teplých lúčoch slnka, nastavovali bledé tváre k námestiu s umelcami. Vedela by som sa tam túlať hodiny. Obzerať, pozorovať, vychutnávať, obdivovať, relaxovať...

Na prehliadku Louvru nemáme čas, naše priority sú jednoznačne outdoors. Okrem parížskej klasiky, nás láka aj moderná štvrť. Metrom sme tam ako na koni. A už sa vezieme preskleným výťahom až na vrch oblúka La Grande Arche. Neviem o sebe, že by som mala strach z výšok, ale ako tak pozerám cez sklenené steny výťahu všade navôkol, zrazu som rada, keď “pristaneme”.

„A už ideme?“ pýtam sa v ten istý večer po stýkrát. „Je mi zima!“ skuvíňam ako rozmaznaný nespratník. Večerný Paríž ma svoje čaro, ale nie keď vám umierajú nohy od únavy a ruky sú skrehnuté zimou. „Choď ma počkať tam na tú mramorovú lavičku, dobre? Ešte pár záberov a už som tam.“, sľubuje môj fotografoman. Idem teda, neochotne. Pre istotu sa obzerám, či sa neobzerá, aby som mu odutým výrazom vyjadrila svoj názor. J Čakanie na zanieteného fotografa prepadnutého svojej vášni hlboko, ďaleko, vysoko, nekompromisne, neoddeliteľne, nekonečne...vie byť dlhé. No neobzerá sa. Rezignovane odchádzam.

Sedím na lavičke, dlhá mi je chvíľa. „Dobre teda.“, rozhodnem sa po chvíli. „Idem ešte fotiť aj ja, čas mi ubehne rýchlejšie.“ Večerná fotka si pýta statív, ten nemám, preto sa driapem, chrastím a prebíjam kríkmi - za mramorovú lavičku. Položím na ňu foťák. „Wau!“, ožijem. La Grande Arche sa mi nádherne odráža v jej odlesku! Cvakám. Mením kompozíciu a zas cvakám. Ako slepé kura k zrnu, prídem ja k peknej fotke. Duša mi skáče nadšením.