Jakub Peczar
Lebo každý má tak trochu tendenciu veriť. Prinajmenšom aspoň dúfať.
No, jasné. Okamihy, kedy sa útrpný výraz tváre nahrádza šťastnou maskou, ktorá má kútiky skrútené dohora. Situácie, v ktorých sa vyrovnávajú vrásky na čele a oči už viac nepozerajú na odraz v mláke, ale odraz v zrkadle. Miesta, na ktoré je celkom jednoduché sa dostať, aj keď sa to predtým zdalo nemožné. Kvapka optimizmu v krvi a kocka ľadu na horúcej hlave. Každý pozná ten pocit. Pocit, že máš ešte malú šancu zvrátiť plynulý chod udalostí, ktoré kráčajú celkom inak, ako chceš. Nádej, že zajtra sa zobudíš do slnečného rána a niečo bude inak. Stav, v ktorom pri pohľade hore nevidíš mraky, ale to slnko za nimi. Malá dávka optimizmu. Nádej. Áno, presne o tom sa tu bavíme.
