Už tušíme, že stabilita nášho vzťahu nemá so vzťahmi iných žiadnu súvislosť, a už sme hádam aj zistili, na čom sme. Tak teraz poďme ďalej.
Na všetko sú vždy dvaja.
Na úvod si skúste prečítať toto: Ak vás niekto mesiace, roky alebo desaťročia kontroluje, kritizuje, komanduje, šikanuje, sekíruje, ovláda, manipuluje alebo ponižuje, znevažuje, zhadzuje, alebo sa vám nevenuje, ignoruje vás, kašle na vás a je k vám ľahostajný (či dokonca je k vám bezohľadný alebo agresívny), a vy sa preto rozhodnete jedného krásneho dňa vzťah skončiť, kto je zodpovedný za rozpad vzťahu? Vy alebo váš partner? Možno z hľadiska vonkajšieho sveta ste to vy, lebo práve vy ste dospeli k rozhodnutiu a oznámili ste partnerovi (a zvyšku sveta), že zo vzťahu odchádzate. Vy však o tom viete svoje, viete o všetkých príkoriach, ktorých sa vám od partnera dostalo, a preto viete aj to, kto nesie skutočnú zodpovednosť za krach vášho vzťahu (alebo, lepšie, zodpovednosť z vášho hľadiska).
Mimochodom, garantujem vám, že to tuší aj váš partner, a ak je aspoň trošku úprimný, tak to raz aj pochopí, sám si to aj prizná a dokonca vám to aj po rokoch povie. A pochopí to spravidla vtedy, ak niečo podobné prežije na druhej strane hracieho poľa. Tentoraz na tej slabšej, nech už je to ktorákoľvek z uvedených.
Všetko na tomto svete máme iba požičané.
Čo je to vlastne tá skutočná zodpovednosť za rozpad vzťahu? A tu sme práve pri jadre veci: jednostranná zodpovednosť neexistuje, pretože na všetko sú vždy dvaja. Za vzťah, za jeho fungovanie alebo nefungovanie nesiete zodpovednosť obaja po celý čas jeho trvania. Ako chcete merať zodpovednosť za krach? Zlomkami? Percentami? Pomôže vám, ak po zložitých skúmaniach prídete k záveru, že váš podiel zodpovednosti za rozpad vzťahu je 48%, kým podiel partnera je 52%? Naozaj sa vám uľavilo s týmto konštatovaním?
Za fungovanie vzťahu nesú zodpovednosť obaja partneri po celý čas jeho trvania.
Dokonca môžete ísť ešte ďalej: čo ak dôvodom partnerovho správania (komandovania, sekírovania, ignorovania, ľahostajnosti atď.) bolo vaše nevhodné správanie a konanie (napríklad váš nezáujem o spoločné záležitosti, bordelárstvo, pasivita, večný pocit ublíženosti, alebo na druhej strane spektra napríklad váš egoizmus, žiarlivosť či iba neschopnosť oceniť jeho snahu alebo výkon atď.). Čo ak bol agresívny, pretože mal strach?! Kde chcete nájsť koniec tejto reťaze príčin a následkov?
Iste, sú určité krajné situácie, v ktorých sa dá označiť pôvodca partnerskej krízy, napr. alkoholizmus jedného z partnerov, agresívne správanie, chorobná žiarlivosť. Ale aj v týchto prípadoch sa určite dá polemizovať o tom, či takéto správanie partnera nebolo vyvolané, alebo dlhodobo podmienené správaním toho druhého. Hľadať vinníka krízy akéhokoľvek partnerského vzťahu je veľmi zložité, ak nie nemožné, a v každom prípade nikam nevedúce a preto zbytočné. Ak by sa aj zodpovednosť za krach vzťahu dala prisúdiť vo väčšej miere jednému z partnerov, toto konštatovanie nič nerieši a nikomu nepomôže.
K zlyhaniu a rozchodu prispeli spravidla obaja partneri. Niekedy rozdielnou mierou, ale to vôbec nie je podstatné. Nesadli ste si. Bodka. Ak je tu niečo na riešenie, tak to nie je miera zodpovednosti, ale skôr to, ako v tejto situácii rozchodu ostať slušný a čestný, a súčasne dostatočne rozhodný. A ešte jedna vec: Zásadne tu hovorím o podiele na zodpovednosti za krach vzťahu. Nie o vine. Vina je právny termín a nemá s touto úrovňou vzťahov nič spoločné. Preto je dôležité, aby ste prevzali svoj diel zodpovednosti; pocity viny však mať nemusíte.
Pri kríze vzťahu sa spravidla minimálne jeden z partnerov zapletie s niekým iným. V tejto situácii môžete znova nastúpiť a začať skúmať, či práve ten partner, čo sa s niekým zaplietol, je „skutočne“ zodpovedný za rozpad vzťahu. Alebo je to tak, že týmto novým vzťahom iba rieši svoju neznesiteľnú situáciu v pôvodnom vzťahu a tlak zo strany pôvodného partnera? Je to zas otázka o vajci a sliepke, čo bolo skôr, kríza alebo nevera? Možno je v tomto prípade nevera iba radikálny spôsob, akým sa potieraný, utláčaný, ponižovaný a marginalizovaný partner snaží zbaviť sa tlaku a vymaniť sa zo vzťahu. K nevere predsa vedie okrem nenaplnenia sexuálnych potrieb aj nenaplnenie duševných, citových potrieb, potreby akceptácie, nedostatok harmónie alebo faktická samota vo vzťahu. Skôr či neskôr strádajúci partner narazí na niekoho, kto bude ochotný a schopný mu jeho citové deficity uspokojiť, s kým nájde súzvuk, pochopenie a prijatie. Možno preto iba jemu dávať stopercentnú zodpovednosť za rozpad vzťahu? Kto to posúdi, kto to rozsúdi?
Raz sme obete, inokedy sme zas kati.
Bolo by ideálne, keby bol svet ideálny. Keby boli vzťahy čisté a priezračné, keby nové nezačalo, kým staré celkom neskončí. Žiaľ, nežijeme v ideálnom svete. Preto sa nám môže pokojne stať, že sa z obete staneme katom, že z ubližovaného sa stane ubližujúci. Musíte preto v sebe nájsť dostatok sily a dospelosti, aby ste to zvládli. Nemôžete byť vždy iba ten „dobrý“. Musíte vyjsť zo svojej ulity, a ak ste presvedčení, že vaša situácia je už ďalej neznesiteľná, alebo ste presvedčení, že vaše šťastie leží niekde inde, musíte vedieť byť aj rázni, rozhodní a dôkladní. Bez ohľadu na to, že vaša rozhodnosť môže byť vnímaná ako bezohľadnosť a ubližovanie. Dospejte.
