Keď Eva Holubová v roku 1997 niekoľkokrát zopakovala vo filme Knoflíkáři slová scenáristu Petra Zelenku „To neřeš!“, spustila tým lavínu tohto originálneho českého a následne aj slovenského inflačného slova s nábehom k fluskulóznosti. Pomaly dvadsať rokov po filme je slovo neriešiť a neskôr aj riešiť stále jedným zo základných kameňov hovorového jazyka v oboch republikách, českého a slovenského bulváru a napokon aj celej oficiálnej a oficióznej scény od tzv. serióznych médií až po najvyššiu politiku.
Použitie riešiť-neriešiť, podobne ako slova nemusím, si vyžaduje tú najväčšiu opatrnosť. Ak si hovoriaci v reči uvedomuje jeho funkciu, jeho značnú mieru hovorovosti, vysokú mieru ironického prístupu, značnú dávku humoru a mierne jarmočnú príchuť, tam, kde si dokáže udržať odstup od tohto slova, kde si dokáže vedome uťahovať sám zo seba a tak trošku používať riadenú švejkovinu, tak do takejto reči slovo patrí a môže patriť.
Tam, kde sa riešiť-neriešiť stáva len myšlienkovou barličkou, prekrytím neschopnosti hľadať a najmä nachádzať vhodnejšie a priliehavejšie slová, tam, kde je jeho použitie iba vykradnutím jazyka ulice bez štipky irónie a sebairónie, tam nemá čo robiť.
Hoci je možné hľadať namiesto „to neriešim“ rad iných, vhodnejších slov (nezaujíma ma to, neprekáža mi to, nestarám sa o to, kašlem na to, je mi to jedno/fuk, nerozumiem tomu, je to príliš zložité), vo väčšine výpovedí je možné riešiť-neriešiť elegantne a dostatočne výstižne nahradiť slovami „zaoberám sa - nezaoberám sa“, prípadne „zapodievam sa - nezapodievam sa“.
S neriešením teda ako so šafranom, prosím!
A ešte tu máme slovné karcinómy „poriešiť“ a „preriešiť“. Majú vraj v administratívno-politickom žargóne význam „úplne vyriešiť“. No, ja neviem. Slová s predponou vy- mávajú aj význam „urobiť niečo poriadne, úspešne niečo dokončiť“, kým slová s predponou po- mávajú často aj význam „poriadne niečo dobabrať“. Rozdiel medzi slovami vyriešiť a poriešiť je podľa mňa skôr asi ako medzi slovami vysr... sa a posr... sa.
