Minule, pri rozjímaní nad podobne čudnou frázou „maj pekný deň“, som zabudol na iný podobný skvost. „vidíme sa (večer, zajtra, o týždeň)“, alebo iba tak, bez dovetku: „vidíme sa“. Bodka. Bŕŕ.
Takže tak ako minule: Ak odchádzam a chcem sa v slovenčine slušne rozlúčiť, tak by som mal povedať "dovidenia" alebo "zbohom". Alebo hovorovo "maj/majte sa (pekne)". Dnes sa však lúčime s použitím s použitím rôznych patvarov. Okrem "(maj) pekný deň", je tu aj rozmáhajúce sa „vidíme sa“.
Opäť ide zrejme o kalk. Angličtina sa lúči frázou "see you“ (niekedy s dovetkom again, later, soon, tomorrow). Naše „dovidenia“ sa gramaticky správne píše aj „do videnia“, ba čo viac, oddelená podoba „do videnia“ bola prednedávnom iba jediná prípustná. Práve z oddelenej podoby pozdravu „do videnia“ je zrejmejšia jeho podstata, a to, že sa budeme onedlho vidieť. Naše „do videnia“ (= lúčim sa s tebou a teším sa, že ťa znova uvidím) zodpovedá presne anglickému „see you (again)“ (= lúčim sa s tebou a teším sa, že ťa znova uvidím).
My sme si však tú anglickú frázu takmer doslova preložili a veselo sa lúčime kalkom "vidíme sa". Mne osobne pritom až tak neprekáža, že spájame nedokonavé sloveso v prítomnom čase (vidíme sa) s budúcim stavom (večer, zajtra). Úprimne, ani zmena vidu slovesa na dokonavý („uvidíme sa zajtra“) alebo použitie slovesa byť („budeme sa vidieť zajtra“), čo by bolo teoreticky správne, by pre mňa vec neriešili. A to nielen preto, že jazyk má radšej kratšie tvary. A už vôbec neverím na to, že by v označení budúceho deja prítomným časom mala byť nejaká emócia, úsilie o priblíženie či sprítomnenie budúcnosti.
Skôr si myslím, že pozdrav „vidíme sa“ je prejavom lenivosti a ľahostajnosti. K jazyku i človeka k človeku.
