Deň čo deň, v ten istý čas, už dosť dlhú dobu žiadam toho istého pána šoféra o cestovný lístok na zastávku domov. Každodenná stereotypná otázka šoféra ,,Polovičný?“ ma už ani neudivuje.Chodím stále na ten istý spoj, ale šofér nie a nie si ma zapamätať.No dnes nastal vrchol všetkých dní. Dostala som pochvalu. A za čo?Pýtam si lístok na zastávku kam je smerovaná moja cesta. Šofér sa nič neopýta, vytlačí lístok. ,,Konečne!“, pomyslela som si. Pyšne mu podávam dvadsať korún. Cesta k nám stojí sedemnásť. Šofér mi podáva lístok. Vidím, že v ruke sa mu zaligoce zlatá, veľká minca. Pozriem do dlane a tam výdavok jedenásť korún.Čestne mu zahlásim. ,,Nejako moc ste mi vrátili naspäť?Pozriem na lístok a tam naúčtovaných deväť korún. Hneď som pochopila, že pán šofér mi dal polovičný lístok. Už nemal ani tú snahu sa ma spýtať, či chcem polovičné alebo celé cestovné a rovno mi ho nablokoval. Celý vytešený, keď som sa mu priznala zahlásil na celý autobus:,,Ty si taká čestná, je ti to vidieť na očiach!“,,Také dobré dievča!“,,Vidíte to pani?“, to sa pozná hneď...Na jedenej strane ma jeho lichôtka čestnosti ako každého človeka potešila. Na druhej strane dúfam, že tento čin a to, že sa na mňa pozeral hodnú chvíľu mu pomôže zapamätať si moju identitu. Alebo si znížim svoje celkové náklady a budem chodiť o 50 % lacnejšie? Len neviem čo by na to povedal pán revízor...
