
Myslím, že Ordinácia v ružovej záhrade má dosť veľkú sledovanosť. Priznám sa, že ja sama som ju zo začiatku nesledovala. Jedného dňa som si prisadla k mojej mame do obývačky a snažila sa vžiť do deja. Zo začiaku mi moja mama, ktorá hľadala ,,parťáčku“ na pozeranie objasňovala...
-Kto?
-S kým?
-Kedy?
-Ako?
-Prečo?
Každý kto daný seriál pozerá vie, že je to tam nejak generačne a ľúbostne poprepájané, čiže na začiatku mi musela byť poskytnutá nejaká prezentácia. Nooo, ale aby som sa dostala k jadru veci.
Tento seriál sleduje aj moja teta a jej dve detičky. Moje dve malé sestranice... Jedna bude mať šesť rokov, druhá má sedem.
Nedávno ich pristihla ako sa obdive hrajú. Žiadne bábiky, učiteľky, poprípade plyšáky. Po vkročení do izby to vyzeralo asi takto:
Jedna rozkročené nohy a druhá kričala potláááč, potláááč, potlááááááč.. a potom vyslovila buď jedna alebo druhá striedavo vetu: ,,Je to chlapček!“, alebo ,,Máte pekné, zdravé dievčatko!“ No proste ako kópia zo seriálu.
Milé bolo tiež, keď sa jej malá opýtala otázku:,, Prečo sa tej pani, ten ujo gynekológ pozerá na ,,šušurku?“
Teta jej to nádherne vysvetlila, samú by ma to nenapadlo.
Nooo, keď niekoho bolí hlavička ujo doktor mu pozerá na hlavičku, keď niekoho nožička, tak mu pozerá na nožičku, keď ručička tak na ručičku... keď šušurka tak... (vy viete kam) Ak sú aj Vaše dietky také ,,ordináciové sledovačky“ a náhodou Vás zaškočia takouto nevýdanou otázkou, dúfam, že som Vám dala návod, ako ju zdolať a že Vás môj príspevok, tak ako mňa daný zážitok trošku pobavil, rozosmial...