Vo zvonici som zastihla pána v montérkach. Jeho oblečenie sa mi zdalo trochu čudné na kultúrne podujatie, ale však každý sme nejaký. Do veže ma ochotne pustil, ale podotkol, že je to na vlastnú zodpovednosť. Po vystúpení na prvý schod dreveného schodištia mi bolo jasné prečo. Organizátori akcie pre zabezpečenie tejto "atrakcie" nepohli ani prstom. Zvedavých návštevníkov nechali "brodiť sa" mnohoročnými vrstvami prachu zmiešanými s holubím trusom. Nebolo kam stúpiť, nedalo sa zachytiť zábradlia, aby sa človek nedostal do kontaktu s exkrementmi. Vrcholom bol pohodený mŕvy holub.
Šokujúca prehliadka. Od zvonov sa po vratkej lávke dalo prejsť k rebríku, ktorý vedie o poschodie vyššie, do miestnosti niekdajšieho strážnika. Nie som fajnovka, ale opäť som nebola pripravená na taký des a špinu.
Vstup do zvonice bol pre mňa šokujúcou správou o tom, že súčasné vedenie mesta Brezna nie je spôsobilé ani v minimálnej miere zabezpečovať údržbu svojich objektov. Pritom ide o národnú kultúrnu pamiatku, ktorá má 180 rokov a je tvárou mesta Brezna. Starí Brezňania na jej postavenie vynaložili skoro 7 000 zlatých a kým sa na to po katastrofálnom požiari zmohli, trvalo im to viac ako 50 rokov. Vo zvonici sa nachádza ešte starší zvon ako je stará sama zvonica. Odliaty bol ešte v roku 1780 za prispenia piaristického gymnázia.
Najväčší a najstarší zvon bol odliaty v roku 1780 potomkami Janosa Bohussa z Banskej Štiavnice. Zasvätený bol sv. Jozefovi na pozdvihnutie z popolu po smrteľnej katastrofe 9. 4. 1779.
Mesto má vo svojej správe aj ďalšie objekty, za ktoré sa jej nechce niesť zodpovednosť. Pred pár rokmi zatvorilo dokonca jediný mestský hotel.
Zatvorený hotel Ďumbier
Škoda je aj ďalšej pamiatky: jedinečnej hrobky rodiny Lehotských, ktorá sa rozpadáva na starom cintoríne.
Zdevastovaná rodinná hrobka Lehotských. Okolo roku 1860 ju dal postaviť Egid Lehotský, ktorý bol poslancom uhorského parlamentu v Budapešti za okres Brezno. Bol tiež predsedom správnej rady Gizelinho sirotinca v Slovenskej Ľupči. V hrobke bol okrem neho pochovaný jeho otec advokát, matka Žofia, manželka Otília, sestra Hermína, švagriná jeho matky a príbuzný Július Lehotský a jeho synovia.
Radní mesta to však vidia inak, predsa sa len snažia niečo zanechať svojmu potomstvu okrem dlžôb a to vydláždené námestie. Je však málo pravdepodobné, že by sa dožilo 180 rokov, tak ako stará mestská zvonica.
