Ani neviem, či o tom vlastne písať. Ale keďže je to tak trochu absurdné, tak trochu tragikomické (asi tak, ako väčšina vecí, ktoré v poslednom čase opúšťajú brány ministerstva školstva), zapadá to do celého diania, ktoré prebieha v mojej mysli, keď premýšľam o tom, prečo som ešte stále učiteľ a prečo sa nepoučím a nezačnem pracovať s čímkoľvek iným. Veď tak by som určite nemusel riešiť niečo také, ako cestovný príkaz.
Ak nám, učiteľom, ľudia vôbec niečo závidia, tak sú to určite prázdniny. Niektorí dokonca dôvodia, že práve kvôli tým prázdninovým voľnám nemáme vôbec čo ústa otvárať a žiadať ešte niečo také nehorázne, ako je zvyšovanie platov, či nebodaj nejakú inú výhodu. Nemáme čo hovoriť, veď máme tie prázdniny, čo ešte chceme. Tak som si povedal, že vám porozprávam o tom, akou obrovskou „výhodou“ prázdniny naozaj sú a zároveň skúsim vymenovať niektoré nevýhody, pre ktoré by určite nikto učiteľom nemusel viac prázdniny závidieť.
Pred pár týždňami prebehla po celom Slovensku celonárodná hra, ktorá osobne zasiahla najmä ľudí vo veku 18-19 rokov a ich často málo tušiacich rodičov. Podľa tejto stručnej charakteristiky už mnohí viete, že idem hovoriť pravdepodobne o maturite respektíve o jej písomnej časti, ktorú v jednom týždni a z viacerých predmetov píšu tí, ktorí chcú úspešne ukončiť svoje stredoškolské štúdiá a ich študijný program si to v danom prípade vyžaduje. Prečo však hovorím o hre? Dokonca hre, ktorá nemá jasný cieľ? Skúsim to v skratke objasniť.
Práve som dočítal knihu Milana Bubáka „Dve vína". Nezhltol som ju naraz, takto knihy neviem čítať, ani keď sú výnimočné, ako je táto. Takéto knihy si treba dávkovať po troškách, lebo keby ste ju prečítali naraz, bolo by to zle. No nie tak zle, že by ste z toho nič nemali. Prirovnal by som to stavu, ako keby ste zjedli vedro praliniek naraz. Každá z nich by mala znamenitú chuť, ale jednoducho aj kapacita chuťových pohárikov (asi preto sa nevolajú chuťové vedierka) a následne žalúdka je obmedzená.
Po mojom poslednom blogu by sa niekto mohol spýtať: tak prečo dokelu ten človek ešte učí? Kto ho tam drží, alebo čo? To bude určite kvôli prázdninám. To určite nie, ale viem, že mýtus prázdnin žije hlboko zakorenený v podvedomí našej spoločnosti a ako tromf ho kde-kto podchvíľou vytiahne, aby učiteľom zapchal hubu a neodškriepiteľne premohol všetky argumenty, ktoré by predsa len mohli učiteľom podržať stranu a vylepšiť imidž, keď už nie postavenie či plat.
Viem, že to znie kruto, ale je to bohužial tak. Tento pocit vo mne rastie za posledné obdobie takmer geometrickým radom a mnohí určite už tušíte, kam tým mierim. Ale pekne po poriadku... Učím už asi 17 rokov, ak rátam čiastočné úväzky popri univerzitnom štúdiu. Za tie roky som zažíval rôzne pocity ohľadom svojho povolania (niektorí ľudia si to mýlia so zamestnaním, čo je podstatný rozdiel, lebo brať učenie ako zamestnanie sa dá iba veľmi krátky čas – potom buď zmeníte zamestnanie, alebo sa vám učenie stane povolaním). Nikdy to nebolo ľahké, ale prevažovali pozitívne pocity a spomienky.
Bolo to presne pred mesiacom. Stál som na letisku v Bratislave a dúfal som, že predsa len začnú odhŕňať z pristávacej dráhy čerstvo napadnutý sneh. Že v tomto meste aspoň na letisku odhŕňajú sneh a nečakajú len na to, že sa roztopí. Márne. Let odklonili do Budapešti a aj som mohol začať šomrať, kliať a špekulovať, prečo sa to stalo práve mne. Vzdychol som si nebadane a potajomky a v dave čakajúcich Slovákov a Talianov som čakal pre zmenu na autobus do hlavného mesta susedov. Mohlo mi byť dlho, ale nebolo.
