Kto tam raz bol alebo aspoň vie o čom píšem, tak vie, že to nie je priveľmi náročná túra. Z toho dôvodu si ju zrejme vybrali aj tí, o ktorých chcem čo to napísať.
Naša túra pripadla na deň, keď sa konalo tzv. čistenie Tatier, 27.9.08. Pri nástupe na túru stáli v ústí Račkovej doliny ochranári, ktorí nikoho nenútili zobrať si plastové vrece slúžiace na odpadky po taktiež "turistoch". Kto si vzal dostal od ochranárov veľmi pekné pohľadnice rysov, vlkov a pod.
Ale čo chcem vlastne napísať ? Pred nami, neviem presne o koľkej, sa na turistiku vybrala skupina detí z detského domova, odniekadiaľ z východu krajiny, čo sme zistili až neskôr. To, že to bol "decák" sa dalo jednoducho odhadnúť podľa zloženia osadenstva, ktorého prevažnú väčšinu tvorili cigáni. Zámerne používam slovo cigáni, pretože pre mňa Rómovia existujú v nejakých umeleckých súboroch. Toto osadenstvo sme našli odpočívať pri tzv. útulni, ktorá slúži turistom na prenocovanie pri náročných viacdňových túrach. Je v nej pár drobných vecí: toaleťák, nejaký hrnček, trocha dreva a čo kto zanechá. Toto oddychujúce osadenstvo bolo obklopené jedlom ako čipsy, krovky a popíjali malé džúsiky. Skúsili sme s nimi nadviazať "verbálny kontakt" že kam až idú a tak, čo by človek nepokecal. Odpoveď hovorcu osadenstva znela, že ak tu neumrú, tak ďalej nepokračujú. "Zahalených" v mikinách s kapucňou na hlave, čo je dnes veľká móda, že mladučký človek pomaly ani nevidí na cestu, sme sa ešte opýtali, či majú sáčky na ten odpad, čo dole rozdávali ochranári. Odpoveďou bol smiech a pohľad na nás, či sme nespadli odniekiaľ z Marsu. No nič, tak im len povieme nech tie svoje odpadky zbalia do batohov a dole vyhodia. Čuduj sa svete aj prisľúbili. Pokračovali sme ďalej k plesám, cestou sme stretli aj ich vychovávateľov, ktorí boli s malou skupinkou o niečo vyššie. K plesám sme dorazili, bolo nádherne a bol čas ísť dole. A ŠOK. Pri už spomínanej útulni, kde odpočívala tá početnejšia skupina, ostal neskutočný neporiadok. Obaly z čipsov, obaly z poľských kroviek, asi boli na výlete v Targu, rozkopané ohnisko, ale čo je najsmutnejšie: útulňa rozhádzaná, toaleťák roztočený po celej útulni, zlomená lyžička, odtrhnutá západka dverí. Čumeli sme na to s pocitom ťažko opísateľným a ešte s väčšou "úctou" k osadenstvu detského domova, hlavne k vychovávateľom, ktorí to museli vidieť. Nám ostalo po cigáňoch poupratovať, zniesť ich odpadky dole a po ceste porozmýšľať, ako nájsť ten "decák". Jedinú túru, ktorú by ešte zažili, by bola túra na Luník 9 a pod. osád, kde by sme im rozdeľovali sáčky na odpad a miesto pohladnice by dostávali trstenicou po rukách, aby si zapamätali, že neporiadok sa nerobí ani v horách ani nikde inde. Ale má to háčik, dostali by sme asi my ! Alebo by nás možno aj zavreli, pretože to sa predsa nemôže, sú to predsa deti, naši spoluobčania. Treba na nich vplývať, brať ich práve do hor. A nech tam zanechajú svoju stopu! Ale tento krát budem optimista a verím, že to bola výnimka, čo sa týka chovania tohto osadenstva a ich vychovávateľov.
