V tom dome sa mi raz prisnil sen: Sedel som v izbe na koberci a hral sa. Jednou z hračiek bola akási šnúrka visiaca zhora. Cez dierku v strope viedla niekam ešte vyššie. Vždy, keď som za tú šnúrku potiahol, po krátkom čase sa ozval hrom. Mama neskôr tento sen s úsmevom okomentovala: "Hral si sa na Perúna?"
Ďalší sen sa odohrával v byte na kopci, do ktorého sme sa zo starorodičovského domu presťahovali, keď som mal šestnásť: Raz na Vianoce som dostal taký čudný dar. Bola to elektromagnetická zbraň, vyzerala ako nejaká guľovnica. Nabíjala sa mechanizmom, ktorý kĺzal po hlavni tam a naspäť. Keď som ju nabil, pocítil som v jej vnútri ohromnú energiu, ktorú bolo treba okamžite vybiť. Bola to strašná sila, dokázala by zničiť celý byt! Nevedel som, čo s tým. rýchlo som otvoril okno a pustil ten výboj dolu do údolia. Fúú, to bola šupa! Konečne som si vydýchol. Z tej zbrane som nemal dobrý pocit. Zaprisahal som sa, že ju budem využívať čo najmenej.
* * *
Nedávno vo mne vzklíčila myšlienka vytvoriť si tu svoj blog. Jeden Peter Trnka sa tu však už vyskytuje, takže som rozmýšľal, čo si k menu pridať, aby som sa odlíšil. "Perúnovské" záblesky spomienok na seba nenechali dlho čakať - o mene bolo rozhodnuté. Nedeľná prietrž mračien nad Košicami bola už len poslednou "kvapkou".
