Peter Perún Trnka
Štyri fázy kocúrovho dňa
Tieto fotky vznikli počas troch rôznych mesiacov v roku 2002, no spolu akoby symbolicky tvorili jeden celok. Postupný prechod... Ale veď pozrite sa sami...
Citlivá snivá umelecká duša v tele racionálneho IT špecialistu Zoznam autorových rubrík: Sedem článkov, Zo života, Súkromné, Nezaradené
Tieto fotky vznikli počas troch rôznych mesiacov v roku 2002, no spolu akoby symbolicky tvorili jeden celok. Postupný prechod... Ale veď pozrite sa sami...
Stál som na rohu ulice a díval sa, ako mi ceny bytov rastú priamo pred očami. Všade naokolo vládla panika, v očiach ľudí sa zračil strach. Obďaleč stál novodobý vizionár. Plamennou rečou a mienkotvorným výrazom v tvári presviedčal všetkých naokolo, že už čoskoro príde pokles cien a konečne sa budeme mať všetci ako v raji. A ja som sa len tíško usmieval popod fúzy - s vedomím, že mňa sa to šialenstvo už netýka.
Prudko rastúce ceny bytov som prvýkrát zaregistroval v roku 1998. Vtedy ma to však minulo, keďže kúpu bytu som v tom čase ešte neplánoval. Počas ďalšieho roka ceny prudko klesli a bol pokoj...
Tento príbeh zložený z inotajov a metafor vznikol v čase, keď som sa hlbšie začínal zaoberať ezoterikou a duchovnými vecami.
Pred časom som vo svojom archíve objavil dávno zabudnutú báseň, ktorú som napísal ešte na základnej škole. Keď som ju po toľkých rokoch čítal, takmer som sa pod zem prepadol. Mrazilo ma pri pomyslení, že vtedy som tým všetkým naozaj žil. Dávam ju ako memento na časy, keď sme všetci povinne hľadeli v ústrety svetlým zajtrajškom, deti boli pod červenou hviezdou zrodené a poniektoré z nich spontánne písali takéto básne...
Ako malého chlapca ma uchvátila čiernobiela fotografia. Najviac ma na tom fascinovalo to, že celý proces od nafotenia záberu až po výsledné fotky som mal vo svojich rukách. Mával som rád tie chvíle, keď som sa v noci zatvoril do kúpeľne, rozložil misky, nalial do nich chemikálie, zapálil aladinovu lampu, založil film do zväčšováka... a začal čarovať. Naozaj, keď som vložil exponovaný fotopapier do vývojky a sledoval, ako sa na ňom postupne vytvára obraz, cítil som sa ako nejaký čiernobiely mág (vyslobodzujúci spomienky zakliate v zlúčeninách striebra).
Kráčal som si tak ráno po chodníku cestou do roboty. Neďaleko autobusovej zastávky zrazu spoza kríka vyšiel akýsi cigánsky chlapec. Keď ma uvidel, usmial sa, ukázal na mňa a vraví: Ujo, vy ste toten... Boh! Aj ja som sa usmial. Nebol totiž prvým, kto mi dal najavo, že sa na kohosi podobám...
Ako malého chlapca ma úžasne fascinovala hviezdna obloha. Tie nedozierne diaľavy Vesmíru, nezodpovedané otázky Veľkého tresku, galaxie, čierne diery, Slnko a jeho planéty... Medzi planétami som mal svoju veľkú lásku. Bola ňou planéta Saturn. Možno to spôsobil ten majestátny prstenec. Možno za tým bolo aj niečo metafyzické. Možno by astrológ objavil významné postavenie Saturna v mojom horoskope. Kto vie?
Maturoval som presne pred 16 rokmi (27.5.1992). V to odpoludnie sme boli na skúške štyria, ktorí si ako jeden z maturitných predmetov zvolili programovanie. Kým sme sa však dostali k tejto (pre mňa) lahôdke, museli sme sa prekúsať najprv ďalšími predmetmi. Prvá bola slovenčina. Tá bola pre nás o to väčším strašiakom, že predsedkyňa maturitnej komisie bola práve slovenčinárka.
Desať rokov svojho detstva som prežil v dome otcových rodičov. V obývačke mali starí rodičia koberec so zaujímavým vzorom. Bol rozdelený na množstvo obdĺžnikov, každý z nich bol malým labyrintom. Tento koberec čoskoro naši premiestnili z obývačky do mojej izby. Občas som sa zabával tak, že som hľadal cesty labyrintami.