Puberta bola takým zvláštnym obdobím. Až pri spätnom pohľade dokážem vnímať tie ohromné zmeny, aké sa v tom čase so mnou diali. Zmena imidžu bola len vrcholom ľadovca. Z popu som razom presedlal na trash metal a zapustil dlhé vlasy. Malý Miško - syn maminej kolegyne - sa vtedy raz na mňa zadíval a vraví: "Ty vyzeráš ako Ježiš." Toto ma šokovalo. Aký Ježiš, prosím ťa, veď ani bradu nemám?... Čoskoro ma metal prestal baviť, presedlal som na syntezátorovú muziku a vlasy išli dole.
Časom som prestal brať ohľad na to, aké háro má môj obľúbený idol, aký imidž sa hodí k štýlu hudby, ktorú počúvam... Už som nebol členom akéhosi prúdu. Už som to bol predovšetkým JA. A vlasy mi opäť akosi narástli. Otec mi začal dohovárať; vravieval, že on v mojich rokoch... už nosil bradu. Jeho otec vraj kvôli tomu stále frflal: "Proč se neoholíš? Vypadáš jak vandrák!" To môj otec mal so mnou presne opačný problém. Vravieval mi: "Prečo si nenecháš narásť bradu? K tým vlasom by ti lepšie išla." Ja mu na to: "Nechcu vypadat jak vandrák. :-)" To bolo pre mňa úplne nemysliteľné. Ja? Bradu? Čo si? Nedávno však nastala výrazná zmena. Po niekoľkých rokoch strávených v prenajatom byte som si vo vedľajšom bloku kúpil svoj vlastný. Zrazu mi brada akosi sama narástla. A otec bol po desiatich rokoch konečne spokojný.
Neďaleko môjho bytu je územie, kam nasťahovali chronických neplatičov z okolia. Keďže sú to Rómovia, nazval som si túto oblasť "cigánske geto". Raz som potreboval niečo vybaviť s chlapíkom, čo býva na druhej strane. Keďže sa mi to nechcelo celé obchádzať, strihol som si to krížom cez "geto". Ako som tak išiel pomedzi ošarpané staré baraky, zrazu sa z jedného z ich okien ozval užasnutý detský hlások: "Hí, Ježiš!" Mal som pocit, akoby spoza zamračenej oblohy zrazu vysvitlo slnko! Vtedy som už vedel, že takmer "povinnou" výbavou každej rómskej domácnosti - nech už je akokoľvek chudobná - sú sväté obrázky s Ježišom, Máriou... Chápal som ten úžas asi štvorročného dieťaťa, ktoré sa denne modlí k Ježišovi na obrázku a zrazu sa taký nejaký týpek vyskytne rovno pod oknami. Len škoda, že ja "zázraky neumím". :-)
* * *
Išiel som popoludní z roboty domov. Ako obyčajne som prešiel dierou v plote a spoza kríka som vyšiel na chodník neďaleko autobusovej zastávky. V tom som natrafil na skupinku cigánskych puberťákov. Jeden z nich mi hovorí: "Ujo, vy ste ako Boh. A Boh predsa všetkým dáva, tak dajte mi desať korún!"
