Na Fakultu medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave som nastúpil v septembri 2010 s entuziazmom a pevnou vierou, že počas môjho štúdia sa perfektne naučím 3 povinné jazyky, ktoré som mal zapísané, že sa naučím čo-to z oblasti obchodu a ekonomiky, spoločenskej etikety, diplomacie, zdokonalím sa v kritickom myslení, budem stážovať na Ministerstve zahraničných vecí a po škole si to namierim rovno do diplomatických kruhov... Omyl.
Počas 3 semestrov som pozoroval absolútne spolu nesúvisiace učebné osnovy, žiaden koncepčný systém, otrasné vybavenie univerzity (o.i. vrčiace a bzučiace meotary z roku 123), irelevantné študijné materiály (počítanie príkladov na Ekonomickej teórii s menou Slovenská koruna v roku 2011), absolútne neadekvátny a demotivujúci prístup vyučujúcich a skúšajúcich a všetkému tomuto nasadzoval korunku náš obľúbený, absolútne neprehľadný a večne zaseknutý informačný systém AIS.
Jediné, čo bolo na EUBE z môjho pohľadu pozitívne, bola možnosť chodiť v 3. semestri na bezpochyby najlepšie hodiny American business and culture od CNAS (Centrum severoamerických štúdií), pekné baby, zopár normálnych spolužiakov/spolužiačiek a možnosť pôsobiť v najväčšej medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC, vďaka ktorej som sa mohol realizovať a zbierať reálne pracovné skúsennosti, pracovať v v oblasti predaja v rôznych tímoch, či viesť svoj vlastný tím, organizovať konferenciu, pracovať na pozícii Account manažéra takých spoločností ako Dell alebo Volkswagen, získavať cenné kontakty atď.
Ako tak plynul čas, tak počas jedného pekného nedeľného večera (asi v polovici januára 2012) pri učení sa na skúšku z Medzinárodného obchodu sa mi z ničoho nič rozsvietilo v hlave a uvedomil som si, že za necelý rok a pol ma EUBA nenaučila absolútne nič, len ma naplnila averziou voči tejto inštitúcii a len tu strácam čas. Čo teraz? Prvotnou myšlienkou v mojej hlave bolo niekam odísť, možno do UK, zarobiť si tam niečo a potom zriešiť nejakú školu, no potreboval som to s niekým skonzultovať... A tak na druhý deň, teda v pondelok ráno, som namiesto skúšky z MO-čka sadol na vlak smer Banská Bystrica, kde som sa mal stretnúť s kamarátkou Zuzkou a spolu s ňou prebrať moje možnosti. Aj týmto jej ďakujem za tie 4 hodiny trpezlivosti, ktoré so mnou mala a počas ktorých som sa len utvrdil v tom, že chcem ísť preč a niečo dokázať.
Okrem toho som sa v priebehu utorka buď osobne stretol alebo virtuálne spojil s pár ľuďmi, ktorých som považoval za najsúcejšich, čo sa týkalo mojej situácie a predostrel som im moje úvahy o tom, že chcem odísť do zahraničia a pokúsiť sa realizovať niekde inde vo svete. Všetci do jedného ma v tom jednoznačne podporili, čo mi dodalo ďalšiu, pre mňa signifikantne dôležitú dávku odhodlania. Týmto ešte raz ďakujem Mišovi Duchoňovi, Peťovi Reťovi, Naskovi a Eduardovi.
V utorok poobede som čírou náhodou natrafil na ponuku pozície stewarda pre spoločnosť Ryanair. Povedal som si prečo nie a o 2 dni som prišiel na interview day, ktorým som prešiel ako nôž maslom a po ktorého skončení som bol fakt v tom, že o mesiac nastupujem na kurz a o ďalší mesiac už lietam.
Keď som si k tomu ale večer sadol, tak som si uvedomil, že toto nie je to, čo chcem, že chcem študovať a mať kvalitné vzdelanie, ktoré nedostanem tu, ale v zahraničí. Napísal som teda do Ryanairu, že ponúknutú pozíciu musím odmietnuť, skontaktoval som sa s pár kamarátmi, ktorí študujú alebo študovali v zahraničí, od nich som dostal perfektné referencie na agentúru Interstudy, ktorá sprostredkováva takéto štúdium a ktorú aj ja po mojej osobnej skúsennosti môžem len a len odporučiť.
Po desiatkach mailov medzi mnou a tými naozaj neskutočne ochotnými slečnami z Interstudy som si v priebehu 2-3 týždňov podal prihlášky na VIA University College v Dánsku a na Hague University v Holandsku, pričom prioritou pre mňa bolo Dánsko.
V priebehu len jedného týždňa od podania prihlášok (!) mi prišlo z obidvoch škôl rozhodnutie o prijatí a bolo takpovediac vymaľované.
Od 27. augusta teda budem znovu prvák, no tento raz už na medzinárodne uznávanej univerzite s absolútne inovatívnymi metódami vzdelávania, študujúci pre mňa relevantný odbor International sales and Marketing management v kultúrnom stredisku Dánska, v malebnom mestečku Horsens, v srdci krajiny s neporovnateľne vyššou životnou úrovňou, obývanou štatisticky najšťastnejšími ľuďmi na svete a s možnosťami, ktoré sa začínajú tam, kde tu na Slovensku mnohokrát končia.
Na záver tohto blogu by som rád doplnil, že každý z nás má iné očakávania a niekomu tento slovenský systém vyhovuje, no ak ste na tom podobne ako ja a cítite, že škola vás dusí a bráni vám realizovať sa a voľne dýchať, tak sa nebojte urobiť zmenu, nenechajte sa odradiť tými, ktorí tvrdia, že sa to nedá a že tak tým len stratíte 2 alebo koľko rokov. Nebojte sa nového, získate tým omnoho viac.
Držím vám palce:)
