Kreslo

Sedím denne v kresle svojej izby

Bezpečne uzamknutý v hĺbke svojho ja

Nikým nerušený pálim oči v televíznom svetle

Oči čo majú slúžiť ešte chvíľu

Dodávať mi skvelú silu

Nevšímať si veci ktoré o mňa ani zato vôbec nestoja

Topím sa do popola spáleniska vzťahov

Už časom zabudnutý blednem na dne spomienok

A tak sa rozpamätám vraj som býval iný

Zdá sa to nie tak dávno v neodvratne

Do srdca ma možno zatne

Na ceste do hĺbky seba pohodený zabudnutý

Zožltnutý nenápadný smiech

Vraj kričím a tak letí záchranárske kolo

Padá mi o pomoc do hĺbky ľudskej duše

A ja neviem prečo plávam ďalej

Od neho a iným smerom

Do studenej hĺbky svojho kresla

Na dno svojich temných vôd